Bilancia zmien, ktoré sa za dva roky udiali, je zatiaľ veľmi skromná. Hoci „druhý Majdan“, t. j. pokus o reprízu tzv. oranžovej revolúcie z roku 2004, sa niesol predovšetkým v znamení protestu proti systému ovládnutia štátu oligarchami, nasledujúci vývoj priniesol posilnenie ich moci, keďže sa v dôsledku kolapsu moci stali „sponzormi“ štátnych inštitúcií vrátane ozbrojených síl, čeliacich okupácii Krymu a separatistickým povstaniam v Donbase, podporovaným Ruskou federáciou.
Ukrajinské zmeny sú pomalé a v spoločnosti narastá presvedčenie, že „Majdan“ kľúčové problémy nevyriešil. Na zásadné zmeny si musia nad Dneprom ešte počkať.
Medzi úspechy súčasnej ukrajinskej moci patrí zmenšenie závislosti od Ruskej federácie v dodávkach plynu, začiatok procesu transformácie sovietskej milície na políciu či vytváranie právnych rámcov pre zápas s korupciou. Neúspechom je, že aj napriek tomu korupčné schémy, ba aj pokusy o nelegálne a násilné preberanie firiem zo strany konkurencie fungujú a, ako svedčí vyhlásenie ukrajinského ministra hospodárstva Aivarasa Abromavičiusa, na ich pretrvávaní sú do veľkej miery zainteresovaní aj predstavitelia vládnych strán. Ukrajina zaostáva v reforme riadenia štátnych podnikov, verejných financií vrátane sociálnej sféry a daňového systému. Hoci prezident Petro Porošenko avizoval deoligarchizáciu, sám sa dosiaľ svojich firiem nevzdal.
Ešte 10. februára 2016 pohrozil zastavením pomoci Ukrajine Medzinárodný menový fond, v pondelok na pokračovanie reforiem naliehali ministri zahraničných vecí Nemecka a Francúzska Frank-Walter Steinmeier a Jean-Marc Ayrault. Ani EÚ, ani Medzinárodný menový fond si však neuvedomujú, že kľúčovými majú byť reformy politické, ktoré umožnia vytvoriť na Ukrajine stabilný právny rámec fungovania štátnych inštitúcií a podnikateľov, aby sa mohol oslabiť vplyv oligarchov na vládu. Týka sa to reformy súdnictva, prokuratúry, ale aj reformy ústavného systému, ktorý bol po roku 1991 vystavený chaotickým zmenám v závislosti od aktuálnych potrieb mocenských špičiek.
Hoci Petro Porošenko dosiahol odstúpenie generálneho prokurátora Viktora Šokina, obviňovaného z prieťahov pri vyšetrovaní korupčných káuz najvyšších štátnych úradníkov, Abromavičius vo svojom vyhlásení, kde zdôvodňoval svoju rezignáciu, poukazoval predovšetkým na klietnelistické praktiky v okolí prezidenta samotného, konkrétne v prípade poslanca prezidentského bloku a podnikateľa v jednej osobe Ihora Kononenka. Nepodarilo sa uspokojivo uzavrieť ani také kauzy, ako boli masakry na Majdane vo februári 2014 a neskorší masaker v Odese. Nepodarilo sa vyriešiť ani ozbrojený konflikt na východe Ukrajiny, keďže ani jedna zo zúčastnených strán nemá záujem o splnenie podmienok upokojenia situácie v rámci dohôd Minsk 2.
Koncom minulého týždňa sa na Ukrajine rozpadla vládna koalícia. Hoci kabinet Arsenija Jaceňuka, čeliaci už dlhší čas kritike verejnosti, ale aj prezidenta Petra Porošenka, prežil hlasovanie o dôvere, následne stratil podporu Bloku Julie Tymošenkovej a strany Svojpomoc. Zároveň však jeho pozíciu zachránili poslanci Opozičného bloku, zastupujúceho bývalých členov Strany regiónov. Po faktickom rozpade koalície musí Jaceňuk zostaviť novú vládu.
Porošenko má záujem o pokračovanie doterajšej, ale bez účasti samotného Jaceňuka. Podpora premiéra i jeho strany sa blíži k nule. Jaceňuk sa môže pokúsiť o získanie podpory síl starého režimu a oligarchov, ako napríklad Ihora Kolomojského, ktorý je v ostrom konflikte s Juščenkom a financuje iné opozičné formácie, napríklad relatívne novú stranu Ukrop s radikálne nacionalistickou rétorikou a Obrodenie. Ak sa nepodarí udržať koalíciu, ktorej zotrvanie podporuje aj EÚ, do mesiaca čaká Ukrajinu rozpustenie Najvyššej rady a vypísanie predčasných volieb. Paradoxne, poslanci sa však rozhodli odísť na trojtýždňovú dovolenku, po ktorej môže nasledovať preskupenie vládnej väčšiny.
V tejto situácii narastá podpora radikálnych nacionalistov z polovojenských skupín, volajúcich po „treťom Majdane“, ktorý by však mohol ešte viac destabilizovať situáciu, a navyše sa objavujú podozrenia, že niektorí anonymní blogeri, vyzývajúci na konfrontáciu, sú prepojení na štruktúry doneckých separatistov. Narastá však aj podpora strany Náš kraj, zastupujúcej hlavne komunálnych politikov z bývalej Strany regiónov a populistov z Bloku Julie Tymošenkovej a radikálnej strany Oleha Liašku.
Ukrajinské zmeny sú pomalé a v spoločnosti narastá presvedčenie, že „Majdan“ kľúčové problémy nevyriešil. Jeho druhé výročie sa tak stáva len ďalšou etapou toho, čo ukrajinský publicista Jurij Romanenko nazýva „ukrajinskou pomalou revolúciou“, naznačujúc, že na zásadné zmeny si musia nad Dneprom ešte počkať.