Kampaň tak môže robiť priamo alebo skryto, hoci politické strany a hnutia na Slovensku si nedali veľkú námahu s vymýšľaním odkazov nesúcich hlbšie posolstvá.
Neskutočne premnožený vizuálny smog „zdobiaci“ verejný priestor predvolebného Slovenska je príkladom toho, ako sa aj z niečoho takého verejného a demokratického, čím by politika mala byť, stalo čosi individualizované. A my sa tak prehrabujeme stranami rovnako ako obchodnými regálmi. Politika stráca zmysel, pretože to, čo nám ponúka, je produkt.
Z volieb sa stáva liberálnodemokratický fetiš, ktorý už nepotrebuje obhajovať svoju existenciu nejakým obsahom, ale funguje sám pre seba.
Akékoľvek prepojenie s verejnosťou už je len fikciou alebo vytúženou predstavou ľudí, ktorí ešte stále veria v podstatu demokracie. Nechcem však skĺznuť do lacnej a povrchnej kritiky, ktorá poukazuje na nedostatočný záujem politikov o ľudí. Absencia morálky a charakteru politických predstaviteľov nie je najvážnejším problémom slovenskej scény. To, čo môžeme pozorovať, sa dá skôr označiť za podriadenie politiky trhovým praktikám a mysleniu.
Problémom je absencia podstaty politiky ako takej. V jej masovosti a verejnom charaktere sa odráža zmysel demokracie a v angažovanosti občanov sa prejavujú atribúty jej uskutočniteľnosti. Túto stránku politiky dnes vôbec nie sme schopní vnímať. K voľbám pristupujeme ako ku kúpe vhodnej obuvi. Všetkým stranám taký prístup úplme vyhovuje, pretože sa tým náš občiansky postoj individualizuje, komodifikuje a sústredí na neutralizovaný akt vhodenia obálky do urny. Politiku netvoríme, iba udržujeme jej zdanie.
Z volieb sa stáva istý liberálnodemokratický fetiš, ktorý už viac nepotrebuje obhajovať svoju existenciu nejakým obsahom, ale funguje sám pre seba. Je to podobné, ako oslavovať národ alebo štát bez toho, aby sme tieto pojmy zasadili do historického, sociálneho a ľudskoprávneho kontextu.
Okrem iného tu, samozrejme, narážame na problém, ktorý spočíva v tom, že nevieme definovať základné pojmy, akými sú napríklad štát alebo občan. Voľby sa teda v apolitickej spoločnosti stávajú samoúčelné. Takýto mechanicky opakovaný rituál potom ponúka priestor pre antipolitické subjekty, ktoré ťažia z frustrácie ľudí z politiky alebo z jej absencie. Najväčším zlyhaním ponovembrového vývoja je preto neexistencia občianskej a politickej spoločnosti.
Nejde pritom o špecificky slovenský fenomén, jeho príčiny sa dajú nájsť v mnohých historických a spoločensko-ekonomických tendenciách. Môžeme sem zaradiť našu skúsenosť s totalitnými režimami. Neoliberálny ponovembrový diskurz, ktorý z politiky spravil nechcené monštrum či sociálnu depriváciu obyvateľstva, ktorá núti ľudí starať sa v prvom rade o vlastné prežitie. Najnižšie priečky Maslowovej pyramídy potrieb v praxi.
To, čo nás ako potenciálnych voličov determinuje, nie je iba obsah jednotlivých kampaní, ale aj ich forma. Všeobecná apatia sa rokmi stupňuje a každým ďalším volebným obdobím nás odcudzuje od politiky. Tento nebezpečný fenomén sa v spoločenských krízach môže prejaviť veľmi negatívne. Preto je nanajvýš elitárske odsudzovať tých, ktorí nechodia voliť. Zužuje to našu občiansku subjektivitu na poslušné vykonávanie bezobsažného rituálu.
Po tom, čo sa u nás udomácnila prax obviňovať ľudí z chudoby, čím sme chudobu ochudobnili o jej systémový rozmer, by sa politické strany a hnutia mohli ešte raz zamyslieť, keď budú apelovať na účasť občanov na voľbách. Pretože iba hádzať obálky je primálo.