Podľa záverov tohto výskumu ľudia s vyšším vzdelaním žijú o niekoľko rokov dlhšie, pričom nožnice medzi tými s najnižším a najvyšším vzdelaním sa postupne počas posledných desaťročí roztvárali.
Vyššie vzdelanie a z neho plynúce lepšie postavenie na trhu práce sa premieta aj do nižšej úmrtnosti a vyššej strednej dĺžky života.
V roku 1979 bola v USA stredná dĺžka života 65-ročných mužov s najmenším vzdelaním 77,5 roka a u tých najvzdelanejších 78,9. Do roku 2011 sa rozdiel v tomto ukazovateli medzi rôznymi vzdelanostnými skupinami viac ako zdvojnásobil.
V priemere má každá skupina vyšší očakávaný vek dožitia, ale u tých s najvyšším vzdelaním došlo k nárastu až na 85 rokov. Zatiaľ čo tí s najnižším vzdelaním dosiahli strednú dĺžku života 81,5 roka. Obdobný trend možno pozorovať aj u žien, hoci nárast rozdielov o niečo menší.
Vzdelaní s vyššími šancami
Situácia je podobná i na našej strane Atlantiku. Podľa štatistík Eurostatu z rokov 2011 až 2013 slovenskí muži so vzdelaním maximálne do stredoškolskej úrovne bez maturity, ktorí sa dožili veku 65 rokov, sa môžu tešiť na ďalších zhruba 12 rokov života. U mužov s vysokoškolským vzdelaním je to až 16 rokov. Podobné rozdiely existujú aj v ostatných štátoch nášho regiónu.
Aj keď štatistiky EÚ naznačujú, že v západnej Európe sú rozdiely menšie, zdanie môže klamať. Detailné analýzy berlínskeho Inštitútu Roberta Kocha, ktorý sa zaoberá aj epidemiologickým a demografickým výskumom, ukazujú, že rozdielne postavenie osôb na trhu práce je úzko späté s dĺžkou života aj v Nemecku. Vyššie vzdelanie a z neho plynúce lepšie postavenie na trhu práce sa premieta do nižšej úmrtnosti a vyššej strednej dĺžky života.
Slovensko nastúpi v roku 2017 na systém automaticky sa zvyšujúceho veku odchodu do dôchodku v závislosti od vývoja strednej dĺžky života. Naša legislatíva však pri určovaní dôchodkového veku neberie do úvahy zásadné rozdiely v úmrtnosti rôznych socioekonomických skupín, ani to, že tieto rozdiely sa podľa doterajších skúseností skôr prehlbovali. Dosiahnuť úplnú spravodlivosť v tomto smere by však bolo veľmi ťažké.
Pre ktoré profesie sa určí nižší vek odchodu do dôchodku? Má sa brať do úvahy vek dožitia ľudí vykonávajúcich istú profesiu (teda ak takýto ukazovateľ je vôbec k dispozícii), alebo náročnosť daného povolania? A prečo ostať iba pri zohľadňovaní postavenia na trhu práce, veď rozdiely v úmrtnosti máme aj medzi obyvateľmi rozličných regiónov?
Ako zohľadniť rozdiely
Otázok je veľa, uspokojivých odpovedí už menej. Existuje však niekoľko spôsobov, ako aspoň čiastočne zohľadniť v dôchodkovej politike rozdiely v strednej dĺžke života prameniace zo socioekonomických faktorov.
Jedným z riešení je zvýšenie progresivity systému starobného dôchodkového zabezpečenia. Inými slovami, jednotlivcom s vyššími príjmami by sa ich vyššie odvody nemali v plnej miere zohľadňovať pri výpočte dôchodkov. K tomuto viedli zmeny v rovnici na výpočet dôchodkov, ktoré presadila vláda v roku 2013. Podobný efekt má zavedenie minimálneho dôchodku.
Tieto opatrenia boli, a zrejme ešte aj dlho budú, kritizované za ich možný negatívny vplyv na ochotu platiť odvody. Kritici väčšinou ignorujú, že úmrtnosť medzi vyššími príjmovými skupinami je nižšia ako medzi ľuďmi zarábajúcimi priemer alebo podpriemer.
Odklon od takzvanej zásluhovosti pri výpočte mesačnej dôchodkovej dávky v prospech osôb s nižšími príjmami preto iba vyrovnáva rozdiel v súčasnej hodnote doživotnej renty, ktorá vzniká rozdielmi v dĺžke života osôb s rôznym socioekonomickým postavením. Je to rozumné náhradné riešenie, keď zavedenie diferencovaného dôchodkového veku pre rozličné profesie, alebo socioekonomické skupiny je nereálne.
Ďalším krokom k lepšiemu zohľadňovaniu skrytých nerovností by mohlo byť zmiernenie zvýšenia a zníženia dôchodkov v prípade neskoršieho, resp. skoršieho odchodu do dôchodku. Výskumy zamerané na západoeurópske štáty, ale aj na susedné Maďarsko opakovane poukazujú na prítomnosť výraznej antiselekcie do neskoršieho odchodu do dôchodku.
Inými slovami, tí, čo nadsluhujú, sú väčšinou tí istí ľudia, ktorí sa dožívajú nadpriemerne vysokého veku. Naopak tí, čo odchádzajú skôr z trhu práce, často kvôli zdravotným ťažkostiam, aj umierajú skôr ako priemerný dôchodca.
Pohľad zblízka dokáže niekedy poodhaliť skryté dimenzie nerovnosti, na ktoré by sme nemali zabúdať pri tvorbe zákonov. Ak ich budeme ignorovať, nakoniec dospejeme k redistribúcii, ale v prospech bohatých a v neprospech chudobných.
Rozšírená verzia článku vychádza na blogu Kritická ekonómia.