Od hospodárskej recesie dochádza k premene straníckych systémov, vzťahu občanov k vnímaniu úlohy štátu, k oslabeniu väzieb medzi občanmi a politickými stranami. Na sile nadobúda protestná voľba, ktorá má v rôznych krajinách odlišnú podobu. Niekde sú tradičné strany nahradzované novými, najmä marketingovými projektmi, inde sa posilňujú populisti či nacionalisti, rastie podpora euroskeptických strán.
V každom prípade sa oslabuje tradičné štiepenie po socioekonomickej línii, ktorá rozdeľovala ľavicové a pravicové strany a ich voličov. Tomuto trendu zodpovedajú aj slovenské výsledky, v ktorých nemálo voličov ukázalo, že ich zaujímajú aj iné argumenty ako tie ekonomické.
Kampaň ukázala, aké zradné je pracovať s negatívnymi témami. Voliča môže pri zvýšenej intenzite odradiť alebo môže nastať tzv. bumerangový efekt, keď sa obráti proti tomu, kto s ňou prichádza.
K hlasovacím urnám ich pritiahol protest proti systému a proti ponovembrovým politikom. Nespokojnosť je natoľko silná, že voliči sa neboja riskovať a podporujú aj malé strany, zatiaľ čo predtým bola takáto voľba považovaná za „hazard“.
Slovenský volebný systém svojou značnou pomernosťou problém straníckej fragmentácie ešte viac umocnil. Je veľmi pravdepodobné, že ak by na Slovensku existovalo viac volebných obvodov, mohol byť počet strán v Národnej rade menší.
To však na preferenciách voličov nič nemení. Pokiaľ dôjde k zostaveniu vlády, Slovensko si tak po dlhšej dobe vyskúša, aké je to mať koaličnú vládu tvorenú z viacerých subjektov. Aké je mať krehkú vládnu väčšinu, ktorá je zložená z ideovo rôznych strán.
Mimochodom, keď sa na Slovensku hovorí o pravici, sú ňou myslené strany, ktoré stoja v opozícii voči Smeru (kotlebovcov, samozrejme, nerátajúc). To je však na samotnú definíciu pravicovej strany veľmi málo. A ak zmizne dôvod, proti ktorému sa tieto strany vymedzovali, čo im zostane?
Ako sa však hovorí, všetko zlé je na niečo dobré. Zostavovanie koaličnej vlády ukáže schopnosť politikov vyjednávať a uzatvárať kompromisy, čo slovenská politika veľmi potrebuje. Zároveň je tu však česká skúsenosť. Pred naším predsedníctvom v Rade EÚ (2009) vznikla krehká pravicová vláda, ani nie tak na základe kompromisu a politických dohôd, ale prostredníctvom dvoch prebehlíkov zo sociálnej demokracie.
Vláda nevydržala celé obdobie a skončila uprostred predsedníctva. Prirodzene, dejú sa aj horšie veci, ale k dobrému menu ČR to neprispelo. Touto zodpovednosťou sú zviazané slovenské politické strany, ktoré môžu ukázať, že krajina je štandardnou európskou krajinou, alebo budeme počuť: čo to tam v tom postkomunistickom svete zasa robíte?
Ešte jedna poznámka týkajúca sa tejto oblasti: médiá u nás predstavujú Smer ako stranu, ktorá je voči EÚ rezervovaná, zatiaľ čo pravica je proeurópska. Takmer sa zabúda, že NOVA a SaS sú členmi konzervatívnej euroskeptickej frakcie v Európskom parlamente, spolu s českou ODS. Ak by vládnu koalíciu zostavoval Sulík, zostala by česká vláda z visegrádskych krajín najviac proeurópska. Čo je vzhľadom k našim postojom vcelku paradoxné.
Pre Českú republiku bolo veľmi zaujímavé, a môžeme povedať aj poučné, sledovať, aká bola kampaň a prečo výsledky dopadli týmto spôsobom. Na jeseň sú u nás krajské a senátne voľby. Dôležité sú pre všetkých, mnoho si od nich sľubuje predovšetkým hnutie ANO 2011. Chce ich vyhrať a urobiť si dobrú východiskovú pozíciu pre parlamentné voľby, ktoré sa uskutočnia v roku 2017.
Kampaň ukázala, aké zradné je pracovať s negatívnymi témami. Voliča môže pri zvýšenej intenzite odradiť alebo môže nastať tzv. bumerangový efekt, keď sa obráti proti tomu, kto s ňou prichádza. Za určitých okolností je vhodným mobilizačným nástrojom, ale voliči majú v obľube skôr pozitívne sľuby a témy. Azda sa touto skúsenosťou budeme riadiť aj u nás a eliminujeme protiimigračnú politiku a osobné útoky.
Ako sa ukázalo, čím viac sa táto negativistická téma vťahuje do politiky, tým viac sa vzbudzuje v spoločnosti pocit strachu a tým viac môžu uspieť populistickej subjekty. Česká vláda je pomerne stabilná a v porovnaní s tými predchádzajúcimi i viac dôveryhodná. Opozícia sa v krajských voľbách bude síce vymedzovať voči vláde, ale na zahltenie kampane negatívnou reklamou nie je dôvod.
Tak ako na Slovensku sa nevyhneme straníckej roztrieštenosti. Tradičné strany sa oslabili či sa ešte stále oslabujú a namiesto nich sa do súťaže zapájajú ďalšie marketingové, protestné či populistické subjekty. Krajská úroveň je pre nich vítanou príležitosťou, riskovanie s volebným hlasom je tu ešte intenzívnejšie.
Tak či onak, pre českú politiku je výsledok slovenských volieb vítanou skúsenosťou. Či si z toho zoberieme nejaké ponaučenie, je už na nás samotných. V každom prípade je Slovensko natoľko ukotvenou demokraciou, že sa ho prípadné ťažkosti so zostavovaním vlády nijako zásadne negatívne nedotknú. Dôležité však bude, aby si politici skutočne odpovedali, prečo k takejto situácii vlastne došlo.