Niet sa čo čudovať, že najmä priania ich lídrov a voličov boli prvoplánovým otcom myšlienky protificovskej koalície stredovopravých strán. Prítomná v nej bola nielen vzbura proti vláde jednej strany, ale aj protest voči oligarchizácii slovenskej politiky v jej pozadí, rozhorčenie z medializovaných rozkrádačských káuz. V úzadí prvotného nadšenia a pohnútok však zostalo racionálne posudzovanie šancí, skladby i súdržnosti takéhoto zoskupenia.
Bez ohľadu na porekadlo: „čo pes, to iná ves“, bez zreteľa na to, ako si navzájom predvolebne poubližovali, sa súčet „žetónov“ týchto nečitateľných a neštandardných strán začal vydávať za prelomový triumf pravice. Za jej pevnú súčasť sa odrazu považovala nielen SNS, ktorej pred voľbami Sulík s Matovičom nevedeli prísť na meno. Predstave projektu pravice so SNS nezodpovedala ani bizarná „celebrostrana“ Borisa Kollára. V predstavách najkonzervatívnejších pravovoličov pripomínala čosi ako exces recesnej strany Paliho Kapurkovej. Aj keď na rozdiel od nej Sme rodina prekročila nielen požadovaný prah vstupu do parlamentu, ale predbehla i také stálice, za aké mal volič pravej strany Most – Híd a aj jej predvolebného preferenčného lídra – Sieť.
Tieto prehliadané anomálie ponuky „koalície štandardných pravicových strán“ museli byť proti srsti nielen národno-konzervatívnemu Dankovi, ale aj jeho ďalším potenciálnym pravicovým partnerom (OĽaNO, Most – Híd a Sieť). Niežeby si monokraticky vládnuci Smer-SD nebol za svoj výkon v uplynulom volebnom období zaslúžil výstražný úbytok tretiny svojho voličstva. Strata tridsiatich piatich kresiel v parlamente mu veští nielen postupnú, ale už iba zostupnú trajektóriu, na akú sa vydalo po prelomových voľbách v roku 1998 Mečiarovo HZDS. Ale vystavať vidinu pravicovej koalície na prostoduchom aritmetickom súčte poslaneckých mandátov šiestich rôznorodých subjektov a vydávať ich za „súdržný a životaschopný projekt na štyri roky“, to si aj od ich voličov vyžadovalo čiastočnú stratu zmyslu pre realitu.
Pritom z jej povolebného znásilňovania museli súdni voliči precitnúť už pár dní po voľbách. Smer–SD sa správal napriek volebnému fiasku chladnokrvne a pragmaticky. Ešte neuschol ani atrament na prezidentovom poverení Fica na zostavenie novej vlády, už pozval k sebe predsedu SNS Danka. Hneď prvým krokom si chcel poistiť a zaviazať kľúčového hráča povolebnej patovej konfigurácie a vyzvať ho na obnovenie ich predchádzajúceho koaličného spojenectva. Ak by ho nezískal, mohol v tú chvíľu vrátiť poverenie na zostavenie vlády prezidentovi. Všetci si museli predsa uvedomovať, že SNS je jazýčkom na váhach dvoch alternatív povolebného usporiadania moci: buď vytvorenia ľavo-pravej vlády na čele so Smerom-SD alebo pravicového zoskupenia vedeného SaS. Fico preto neutekal najprv za Bugárom a Procházkom. To mohlo počkať. Ale o sľub vernosti Dankovej SNS pred sobotňajším snemom šlo v prvom rade.
Tí, čo videli pred víkendom Danka v náručí Sulíka, akoby odmietali akceptovať ich príbuzenskú autoritársko-mocenskú DNA, akoby zabudli, že ich spája aj vyskúšaná koaličná minulosť. V SNS zrazu videli po voľbách pravičiari neľútostných protikorupčných oligarchov a ficobijcov, ktorých spoločným cieľom je povymetať Augiášov chliev ich moci. Ani im len nenapadlo, že krotkému Dankovi nie je skôr po chuti Sulíkova agenda tolerancie mäkkých drog či benevolencia k zväzkom gayov a lesbičiek. Ešte vzdialenejšie je im bratanie sa s Matovičovým straníckym štvorspolkom či predstava spolupráce pri tvorbe spoločných poslaneckých návrhov zákonov povedzme s Petrou Krištúfkovou z „partnerskej“ konzervatívnej strany Sme rodina.
Lídrom Smeru bolo už od prevzatia poverenia jasné, že Bugár s Procházkom im pod tlakom predvolebne vynucovaných sľubov a znásobeného povolebného masírovania sprava, aby sa za žiadnych okolností nesprznili so Smerom, musia dať v prvom kole ponuky na koaličnú spoluprácu košom. Preto sa nevlamovali do ich priazne. Uspokojili sa s preventívnym posvätením niekdajšej koaličnej vyhliadky so SNS. Už Dankovo uprednostňovanie projektu koalície „štandardných strán“ po stretnutí s R. Ficom naznačovalo, že mu je „holport“ so Smerom, s Bugárovcami a so Sieťou sympatickejší.
Toto predvídateľné Dankovo videnie potvrdil aj sobotňajší snem SNS. „Paf“ z neho zostala opäť iba SaS a OĽaNO. Sulíkove ambície na zostavenie vlády v druhom kole sa tak stali bezpredmetnými. Smer tým zahnal nielen chmúrne predstavy opozičnej perspektívy ficovcov s kotlebovcami v novom parlamente a vyčkáva, čo na to Bugár a Procházka. Povolebné ľady sa na Gregora pohli…