Na rozdiel od slovenských fašistov by však väčšina historikov o prínosoch nacistickej vlády verejne nehovorila. Genocída je priveľké zlo na to, aby sa dala vyvážiť štatistikami zamestnanosti alebo HDP. Otázka hodnoty života šiestich miliónov ľudí jednoducho ani len nie je otázkou, o ktorej by sa dalo diskutovať.
Pred pár týždňami slovenskú sociálnu sieť obletel komentár nového poslanca za ĽSNS Milana Mazurka. Okrem už zmienených pozitív na vodcovi Tretej ríše obdivuje, že zakázal úroky, že v Nemecku mala každá rodina auto a byt, že malé podnikanie bolo úplne slobodné, že Nemecko malo najmenej samovrážd alebo že každá dedina mala svoju telocvičňu, ihrisko a plaváreň. V závere komentára označuje smrť šiestich miliónov Židov za rozprávku.
Ak odsudzujeme Hitlerových uctievačov, rovnakú pozíciu by sme mali zaujať aj voči obdivovateľom kolonializmu. Jednoducho padni, komu padni.
Mazurkov komentár vyvolal pobúrenie najmä v občianskej spoločnosti zhrozenej zo skutočnosti, že sa do slovenského parlamentu dostali fašisti. To, o čom by Marian Kotleba dnes už radšej debatoval s historikmi v diskusných reláciách RTVS, nám jeho stranícky kolega napísal natvrdo a bez príkras. Politický stred sa tak mohol vymedziť voči tomu najhoršiemu, čo 20. storočie prinieslo – fašizmu. Hoci je dnes rasizmus bežnou súčasťou politickej výbavy takmer celého straníckeho spektra, glorifikácia Hitlera je ešte stále za čiarou.
Holokaust a pozitíva kolonizácie
Dá sa však naozaj povedať, že medzi stredom a krajom politickej scény je zásadný rozdiel, keď dôjde reč na také citlivé otázky, akými sú genocídy? Skutočne platí, že smrť miliónov ľudí je natoľko závažný zločin, že ho nevyváži žiadne pozitívum?
Hoci tragédia holokaustu vytvára tabu znemožňujúce posudzovanie prínosov a negatív nacionálneho socializmu, genocídy počas kolonializmu ako napríklad vyhladenie pôvodného obyvateľstva Tasmánie asi jednoducho nie sú dosť genocídne na to, aby takýmto diskusiám zamedzili. Ani desiatky miliónov mŕtvych nestačia na to, aby centristické prúdy na Slovensku neargumentovali v prospech kolonializmu. Napríklad Lukáš Krivošík v rozhovore pre časopis .týždeň vyzdvihuje, že Briti zapojili Cejlón do medzinárodného obchodu, zaviedli pestovanie čaju, kaučuku a kokosovníka a počas koloniálnej nadvlády tu panoval mier, stabilita a vláda zákona.
Podobným spôsobom sa tento autor vyjadruje aj na webe Aktuality.sk. Noah Smith v Denníku¤N zas píše o osohu, ktorý na viacerý miestach kolonializmus priniesol. Juraj Mesík vo svojej populárnej knihe Obor a trpaslík vychvaľuje pozitívny vplyv kolonizátorov v podobe moderného školstva či výstavby železníc. Obdobné porovnania sa dajú nájsť i v slovenských učebniciach dejepisu. Zatiaľ čo o pozitívach Hitlerovho Nemecka sa tam nedočítate, genocídy pôsobiaci kolonializmus charakterizujú aj výhody zmieňované uvedenými autormi.
Rovnako ako pri nacistických hospodárskych politikách i v tomto prípade platí, že kolonializmus nejaké pozitíva určite priniesol. Na rozdiel od nacizmu však neplatí, že z úcty k obetiam koloniálnych genocíd by bola diskusia o pozitívach kolonizácie spoločenským tabu. Denník N, Aktuality alebo .týždeň sa spolu s učebnicami dejepisu v tomto ohľade dostávajú na úroveň Mazurka. Hoci genocídy nespochybňujú, rozdeľujú ich obete podľa rasy. Kým Židom priznávajú poprednú pozíciu na čele rasového panteónu obetí, Afričania alebo Indovia patria v histórii na podradné miesta, či už mŕtvi, alebo živí, odkedy ich „objavili“ európski moreplavci.
Líšime sa od fašistov?
Nie je mojím cieľom klásť zovšeobecňujúci znak rovnosti medzi fašistické prejavy členov ĽSNS a liberálne či konzervatívne slovenské médiá. Ak však chceme problematizovať konkrétne prejavy fašizmu na Slovensku, mali by sme byť dôslední a rovnakým metrom merať aj sami sebe.
Ak odmietame priznať Hitlerovi, že jeho politiky mali i pozitívne dosahy, pretože by to bolo neúctivé voči jeho obetiam a ich dnešným potomkom, rovnako tak by sme sa mali stavať k pozitívam kolonializmu. A ak odsudzujeme Hitlerových uctievačov, rovnakú pozíciu by sme mali zaujať voči obdivovateľom kolonializmu. Alebo, naopak, ak niekto píše o kvalitnej administratíve napríklad v Indii, ktorá mala za Churchillovej vlády na svedomí tri milióny obetí, nemal by mať problém s fašistickou adoráciou nacistických ekonomických politík. Jednoducho padni, komu padni.
Je dobré, že volebný úspech fašistov vyvolal vlnu rozhorčenia na slovenskej politickej a občianskej scéne. A je dobré, že toto rozhorčenie bude mať zrejme za následok aktivizáciu časti spoločnosti. Pozornosť by sme však nemali venovať len fašistom, ale mali by sme sa pozrieť aj do vlastných radov a položiť si otázku, nakoľko sa od nich vlastne odlišujeme.
Za pomoc pri vyhľadávaní zdrojov ďakujem Silvii Trnovskej z ÚMV.