Neviem, či vyjadrenie „našou“ je celkom na mieste, lebo ide skôr o neschopnosť odboru Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR, pod ktorý spadá oblasť výskumu, najmä VEGA a KEGA.
Na tieto dve edukačné výskumné agentúry sa už roky vznáša kritika mnohých pedagógov, ktorým záleží na kvalite výskumu, ale aj na účelnom využívaní financií prideľovaných na výskum. Pri každom hodnotení a analýze výskumnej činnosti na vysokých školách sa dozvedáme, čo všetci v podstate vieme: výsledky výskumov nedosahujú žiadúcu úroveň, výsledky iba málo prispievajú k zefektívňovaniu reálnej edukačnej praxe v našom školstve, a to od základného až po vysoké.
Riešia neaktuálne úlohy
Nezainteresovaný sa môže čudovať: Prečo je to tak? Veď výskum je výskum a musí vplývať na realitu! Odpoveď je veľmi jednoduchá. Veľa úloh sa rieši takých, ktoré vôbec nie sú aktuálne, nie sú výraznejším prínosom pre súčasnú edukačnú prácu, nereflektujú požiadavky doby.
Stačí sa pozrieť do úloh VEGA alebo KEGA na stránke ministerstva a každý sa poľahky presvedčí, o čom je reč. Len pre zaujímavosť, v roku 2015 bolo podaných temer 1 600 výskumných projektov, pričom situácia je každý rok podobná.
Školy dodnes straší rezíduum, že lepší je ten, kto má viac výskumných úloh. Preto nie sú zvyknuté vedecko-výskumne spolupracovať, ale skôr medzi sebou súperia.
Nie je podstatné, koľko projektov sa vyradí (to závisí aj od financií), podstatné je zamyslieť sa nad tým, či taký počet (pri existencii ďalšej agentúry APVV) má alebo nemá ambíciu zásadne ovplyvniť edukačnú realitu škôl. Ak by sa prijala iba polovica projektov, potom by sme mohli očakávať, že výsledky riešení a ich dosah na edukačnú realitu mimoriadne významne a pozitívne „zahýbu“ školstvom. Žiaľ, nič také „nehrozí“.
Realita je taká, že aj tých pár peňazí sa prerozdelí medzi stovky riešených projektov. Už pred riešením sa pedagógovia a školy tešia, že bude na konferencie, na vydanie či zakúpenie publikácií atď. Všetci sú spokojní, že získali grant, budú body do hodnotenia akreditácie, do hodnotenia k habilitácii či inaugurácii a pod. Spokojnosť je skutočne „viacvrstvová“.
Lenže ak začneme pátrať po širšom spoločenskom význame vyriešenej úlohy, málokedy sa dopátrame k nejakým významnejším výsledkom. Tu nejde o kritiku kolegov a škôl. Moje úvahy sú skôr adresované nášmu ministerstvu, ktoré tento stav privodilo už dávnejšie a dosiaľ, napriek mnohým pripomienkam, nie je schopné ho zmeniť. Pritom už štyri roky počúvame o pripravovanej zmene.
Anomálie vo výskume
Škoda, že aj do výskumu sme zaviedli viaceré anomálie, ktoré prežívajú dodnes. Naše katedry, fakulty a školy dodnes straší isté rezíduum, že lepší je ten, kto má viac výskumných úloh (pred pár rokmi sa školy hodnotili aj podľa výšky pridelených financií na výskum). Preto nie sú zvyknuté vedecko-výskumne spolupracovať, ale skôr medzi sebou súperiť, získavať body, financie a aj istý status získavať pre seba.
Počet podaných zhruba 1 600 projektov svedčí, že niečo akiste nie je v poriadku, že nemáme rozvinutú vzájomnú výskumnú spoluprácu medzi školami. Jednoducho povedané: „každý si hrabe na svojom piesočku“. To trebaé urýchlene napraviť.
Je úplne nepochopiteľné, prečo ministerstvo nepristúpi koncepčnejšie k riešeniu tých oblastí, ktoré sa naozaj musia riešiť z celospoločenského hľadiska. V každej diskusii o školstve, aj v týchto dňoch na konferencii učiteľov, počúvame: „Je potrebné…“, „Musíme vyriešiť…“, „Bude treba…“ atď. Prečo teda ministerstvo nevypíše, nazvime ich „výskumné tendre“, teda to, čo treba vyriešiť, zmeniť, napraviť v krátkych časových horizontoch.
Samozrejme, na vypísaných, podčiarkujem potrebných, úlohách by mohli pracovať aj viaceré školy buď spoluprácou, alebo aj istým, nazvem to súperením o tvorivejšie spracovanie úlohy, predkladať svoje námety na riešenie a pod. Desiatky tisíc eur by sa teda nasmerovali na cieľovo zamerané projekty, na projekty, ktoré by neboli „rozdrobené“ do stoviek projektov, ktoré sú hrabaním sa na vlastnom piesočku.
Lenže my radšej financie pekne podelíme tak, že každý má trošku, každý je spokojný, ale v globále nemáme skoro nič, čo by zásadne a skutočne výrazne ovplyvnilo edukačné procesy a ich výsledky. Potom už iba omieľame, že vo Fínsku je to tak a inde je to tak.
Ostáva len veriť, že pri avizovaných zmenách, v ktorých sa najčastejšie skloňuje školstvo a zdravotníctvo, zavejú vo vysokom školstve a výskume nové vetry, ktoré prinesú skutočne zásadné zmeny. Lebo tak, ako je VEGA a KEGA dosiaľ organizovaná – a to od prvých hodnotiacich procesov až po uvádzanie do praxe (aj to iba niektorých) – býva dosť často iba zbytočným mrhaním financií bez žiaducich efektov.