Kúpa otvárala dvere do sveta, o ktorom sa slovenský vedec mohol dovtedy spravidla iba dočítať. Radosť však netrvala dlho, a to, čo mohlo byť výkladnou skriňou vedy a základom rozvoja u nás zatiaľ len vysnívaných vedných odborov, stalo sa predmetom po(s)tupnej likvidácie a prízemného handlu, popri ktorom je každý severoafrický bazár miestom plným vyberaných spôsobov.
Namiesto úhrady faktúr za prevádzku celého mimoriadne výkonného stroja, nespochybniteľne vyplývajúcej zo zmluvného záväzku SAV, sa náklady znižovali tým najúbohejším spôsobom, drastickým znižovaním výpočtového výkonu. Nasledovali pokusy skasírovať jednotlivých užívateľov v súčte o státisíce, aj keď všetkým bola jasná nulová šanca na úspech.
V iných krajinách, trpiacich podobným zúfalým nedostatkom výkonnej výpočtovej techniky, by darovaný superpočítač považovali za obrovskú šancu pre rozvoj komunity. U nás však predstavuje príležitosť pre pár filistrov, ako ukázať plebsu, kto je v tomto kúte pieskoviska pánom. Mentálna nenáročnosť Herostratovej cesty do dejín je stále veľkým pokušením…
Zúčastnenému pozorovateľovi sa to javí tak, že cieľom je zase otráviť hlúpymi rozhodnutiami tvorivých ľudí mysliacich inak než vrchnosť. Tých, ktorí ešte stále chcú niečo dokázať napriek dlhodobo nežičlivým domácim podmienkam a absurdným rozhodnutiam vedeckých papalášov. Tŕňom v oku sa zrejme stal prudký nárast počtu veľmi kvalitných výsledkov, dosiahnutých za krátky čas práve pomocou superpočítača, z ktorého sa neplánovane, a pre kadekoho aj nechcene, začala vykľúvať azda najúspešnejšia vedecká infraštruktúra zakúpená za peniaze EÚ. O prevádzke stroja rozhodovali ľudia, ktorých kvalifikácia na tento úkon zodpovedala kvalifikácii robotníckeho kádra, poslaného v najčervenších päťdesiatych rokoch riadiť operu. Výsledkom bol postupný odchod veľkej časti znechutených užívateľov, ktorí prestali vidieť šancu naplniť dlhodobé plány a projekty. V kontraste s devastáciou z vlastných radov je, že význam superpočítača pre Slovensko chápali a projektu výraznú podporu dávali aj niektorí predošlí ministri školstva – Ján Mikolaj, Dušan Čaplovič a Peter Pellegrini. Žiaľ, ich nasledovník sa na to plytvanie europeniazmi len prizeral a bolo mu zrejme ľahostajné, že štát prispel na kúpu 15 percentami z ceny.
Náš veľký rodák Aurel Stodola, na ktorého počesť bol počítač optimisticky pomenovaný Aurel, ten nech sa vo svojom hrobe hoci aj na druhý bok obráti pri poznaní, čo všetko dokážeme s jeho odkazom. Zatiaľ čo Stodola hral vo svojom čase vo svetovej vede jednu z hlavných úloh, my svetu ukazujeme, ako sa mu nie sme schopní, ba ani ochotní čo i len priblížiť.
Kým vo Veľkej Británii si pred dvomi rokmi pripomenuli 50 rokov využívania superpočítačov, náš pokus zaradiť sa do elitnej spoločnosti sa skončil skôr, ako sa vôbec poriadne začal. Štát by si mal uvedomiť, že vlastnenie a najmä využívanie superpočítačov je jednou z najvýraznejších civilizačných výziev a malo by preto byť predmetom jeho záujmu a výraznej podpory. Dlhodobým riešením by bolo vrátiť sa k projektu Národného superpočítačového centra, na ktorom sa pred pár rokmi síce urobilo veľa, ale nerealizoval sa. A hlavne, milý Štát, rozhodovanie o takej vážnej veci by nemalo zostávať v rukách malých ľudí.