Bratovražedný boj pravice

18.04.2016 09:00

Ak bola pravica nehomogénna, roztrieštená a rozhádaná už pred parlamentnými voľbami, vstupom strán Most-Híd a Sieť do vládnej koalície so Smerom sa dostala do ešte hlbšieho marazmu.

V horizonte najbližších rokov sa zatiaľ nečrtá postrehnuteľná nádej na jej vzkriesenie. K prehlbovaniu akejkoľvek ochoty na spoluprácu v budúcnosti prispieva nezvyčajne vražedný pohon volebne úspešnejších pravicových strán (SaS a OĽaNO) na niekdajších spojencov z Mosta-Híd a Siete.

Chuť opozičného octu

Tým, že Igorovi Matovičovi a Richardovi Sulíkovi zostala po voľbách na jazyku nepríjemná chuť opozičného octu, keď sa už div nie videli s nimi vo vláde proti Ficovi, viac ich častujú ohňom a sírou, ako svojho úhlavného politického oponenta. Tým, že sa nedokážu zmieriť s ich „zradou“, vykopali aj proti nim vojnovú sekeru nenávisti, ktorá hlava-nehlava pretína i posledné korienky ich perspektívnej spolupráce.

Z hľadiska strednodobej stratégie zjednocovania strán napravo od stredu je to Matovičov zničujúci nájazd, ktorý sa pravici môže čo nevidieť vypomstiť. Vo väčšom rozklade za posledné viac ako štvrťstoročie totiž nebola.

Zničujúcou kritikou Bélu Bugára a Radoslava Procházku nešetrí pri akejkoľvek príležitosti bruselský líder SaS Sulík. Ale za najnemilosrdnej­šieho „bugáro-“ a „procházkobijca“ sa samozvane vyhlásil Matovič.

Politik, ktorý ešte v roku 2015 sebavedomo vytruboval cez sociálne siete, že „ak sa pravici ani po najbližších parlamentných voľbách nepodarí zostaviť vládu bez Smeru, prehodnotí svoje ďalšie pôsobenie v politike“.

Aby podčiarkol principiálnosť svojho záväzku, priklincoval ho prorockými slovami: „Ak sa to nepodarí, aj sám nad sebou vyrieknem ortieľ. A nikto sa nemusí obávať, že som typ človeka, ktorý sa potrebuje prestravovať a ostať v politike do dôchodku.“

Tak ako to už v slovenských chotároch chodí s „chlapskými slovami našich politikov“ (len na osvieženie pamäti, aj Robert Fico kedysi zaperlil, že v roku 2014 už bude na politickom dôchodku).

Napriek tomu budeme môcť stretávať Matoviča aj v novom volebnom období v parlamentnej jedálni či bufete. Veď nečudo, veľavážení voliči. Ako mal dodržať slovo, keď Smer stratil vo voľbách 400-tisíc hlasov a OĽaNO získalo viac ako 10 percent?

Ak už „ pravý štátnik a stratég“ Matovič nevie odpustiť Bugárovi a Procházkovi povolebnú zradu svojich voličov, mal by aspoň kvôli potenciálnej vízii obnovenia spolupráce a dôvery medzi stranami hlásiacimi sa k pravicovému spektru vážiť slová na ich adresu.

Veď, čo ak sa napríklad súčasný vládny štvorzlepenec v priebehu volebného obdobia rozpadne (s čím sa v kuloároch vládnych strán pomerne často kalkuluje)? S kým budú potom Matovič so Sulíkom kooperovať? S rodinou Borisa Kollára a Marianom Kotlebom?

V jazyku štvrtej cenovej

Ešte vlastne nič odsúdeniahodné nestihli Bugár s Procházkom ani vykonať a už ich „obyčajný človek a nezávislá osobnosť v jednej osobe“ na sociálnej sieti zašliapava krčmovým jazykom štvrtej cenovej skupiny: „Našli sa dve prostitútky, ktoré sa rozhodli podviesť a predať svojich voličov za podiel na lupe, ktorý im veľkodušne za zradu ich pasák nadelí.“

Akoby ich nehanebný skutok už bol dokonaný, bez váhania im nakladá: „V najbližších dňoch bude zlepenec zlodejov a podvodníkov ohlupovať Slovensko svojimi sľubmi v programovom vyhlásení vlády. Lenže nie slová, ale skutky sú dôležité.“

A na margo „samozrejmého“ zneužitia eurofondov zo strany ľavo-pravého vládneho zoskupenia má už tento jasnovidec slovenskej politiky vo všetkom jasné: „Zlepenec bude takto spravodlivo obdarúvať svojich celé štyri roky a dokopy takto rozkradnú 15 miliárd eur.“

Ak týmto ostrým jazykom mienil líder OĽaNO prvoplánovo vyplieniť voličské zázemie Mosta-Híd a Siete („gazdovský“ dvor už je zväčša na Beblavého „bitúnku“) a prichýliť ich bezprizorných a sklamaných voličov na „trnavskom grunte“, to by sa ešte z konkurenčného zorného uhla bratovražednej straníckej politiky dalo pochopiť.

Ale z hľadiska čo len strednodobej stratégie spájania síl alebo zjednocovania strán napravo je to zničujúci „janičiarsky“ nájazd, ktorý sa pravici môže čo nevidieť vypomstiť. Vo väčšom rozklade za posledné viac ako štvrťstoročie totiž nebola.

Má KDH ešte ambície?

Určitou nádejou na oživenie spolupráce a obnovu niekdajšieho potenciálu štandardných strán slovenskej pravice by bol úspešný reštart kresťanskej demokracie (KDH). Prvotným predpokladom jej vzkriesenia je, aby pri hľadaní nového charizmatického lídra prestrihla pupočnú šnúru s cirkevnou hierarchiou.

Aby v jej rétorike nebolo počuť len mravoučné litánie z „kancľa“, ale predovšetkým odpovede na reálne životné problémy poctivého súčasníka s hodnotovými génmi kresťanskej morálky.

Práve ambíciou KDH by malo byť vygenerovanie lídra štandardnej pravice zo svojho vnútra. Mimoparlamentná kresťanská demokracia nepotrebuje, aby jej „šém rešpektu“ dodával zvonka „Golem z hliny“. Skôr by mala snoriť po takých prirodzených autoritách, akými bol, žiaľ, už nebohý Anton Srholec, alebo z cirkvi rovnako vypoklonkovaný, ale na verejnosti obľúbený arcibiskup Róbert Bezák.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo. Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
#pravica #vládna koalícia
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku