Turecko zohráva v sýrskej vojne kľúčovú úlohu. Hoci vládna strana AKP nadviazala počas prvých rokov vládnutia Bašára Asada s jeho režimom veľmi srdečné politické, ekonomické a bezpečnostné vzťahy, radikálne zmenila toto smerovanie po vypuknutí povstaní v arabských štátoch v roku 2011. Politiku založenú na „bezproblémových“ vzťahoch so susedmi nahradila agresívnou podporou náboženských pravicových síl v regióne.
Zvrat postojov Ankary
Po tom, čo sa Ankara spočiatku usilovala, aby sýrsky režim ukončil represie a akceptoval ústupky voči opozícii, jednoznačne sa postavila na stranu náboženskej pravice a prejavila osobitné sympatie Moslimským bratom. Od roku 2012 sa objavovali početné mediálne správy o priepustnosti turecko-sýrskej hranice a o dodávkach zbraní islamistickým silám z tureckého územia.
Ankara nahradila politiku založenú na tzv. bezproblémových vzťahoch so susedmi agresívnou podporou náboženských pravicových síl v regióne.
V podpore náboženskej pravice a v ignorovaní laicko-demokratických opozičných skupín nebola turecká vláda osamotená. Vlády v USA, vo viacerých štátoch EÚ, v Saudskej Arábii a Katare sa prihlásili k tomu istému táboru, hoci medzi sýrskou náboženskou pravicou nemali rovnakých obľúbencov. Vo výrazne internacionalizovanom konflikte sú Rusko, Irán a libanonský Hizballáh zase hlavnými spojencami Asadovho režimu.
Vojna však nenadobudla taký smer, ako AKP predpokladala. Vláda v Damašku sa ukázala odolnejšia, ako si západní a tureckí predstavitelia mysleli. Do hry vstúpil autonómny kurdský región kontrolovaný ľavicovými kurdskými silami. Ten bol hlavnou nočnou morou Ankary.
Keď sa začiatkom tohto roka podarilo vládnym vojskám podporovaným Ruskom a sýrskymi Kurdmi takmer uzavrieť zvyšné zásobovacie trasy z Turecka do oblastí kontrolovaných islamistami, Ankara sa vyhrážala priamou intervenciou a zaujala najrezervovanejšie stanovisko, pokiaľ ide o nedávnu dohodu o prímerí v Sýrii.
Kurdi, tvrdý oriešok
Kurdská otázka nie je len otázkou zahraničnej politiky Turecka, ale aj jeho vnútroštátnou záležitosťou. Autonómny región v Sýrii a úspešný sýrsko-kurdský odpor v Kobane proti tzv. Islamskému štátu priniesli nové sebavedomie rôznym zoskupeniam kurdskej ľavice.
V kurdských oblastiach v juhovýchodnom Turecku medzi sebou vo voľbách súťažili AKP a strana HDP, ktorá má síce kurdské jadro, hlásia sa však k nej aj širšie ľavicové turecké sily. Vo voľbách v júni 2015 HDP, ktorá svoju kampaň zamerala na sociálne otázky, prekročila desaťpercentnú hranicu a AKP prišla o absolútnu väčšinu, preto sa ihneď odhodlala na ďalšie voľby. Začala hrať s nacionalistickou kartou.
To, čo sa vágne označovalo ako „proces“ a čo mohlo byť počiatočným krokom k mierovému procesu s kurdskými silami, sa skončilo. Vláda rozmiestnila rozsiahle bezpečnostné jednotky na juhovýchode krajiny. Narastajúce napätie a násilie sprevádzal vládny zákaz viacerých médií a zablokovanie kritických internetových mediálnych portálov.
Strane AKP sa agresívna volebná kampaň vyplatila – aj keď nie do takej miery, ako dúfala. V novembri 2015 sa HDP opäť podarilo prekročiť desaťpercentný limit. AKP získala viac volebných hlasov, ktoré sa priblížili k 50 percentám, nedosiahla však väčšinu, ktorá by jej umožnila zmeniť ústavu a zaviesť silný prezidentský režim, aký si želal Recep Tayyip Erdoğan.
Ozbrojené konflikty pokračujú
Kým v susednej Sýrii vojna eskalovala, turecká vláda zintenzívnila vojenskú prítomnosť v juhovýchodnom Turecku. V niektorých oblastiach vyhlásila prísne zákazy vychádzania a v obytných štvrtiach rozmiestnila vojenské jednotky.
Proti sebe sa postavili turecké vojenské sily a kurdské mládežnícke milície podporované gerilou Strany kurdských pracujúcich. Odhaduje sa, že vo vznikajúcej občianskej vojne museli opustiť domovy státisíce ľudí.
S odvolávaním sa na záujmy súvisiace s „národnou bezpečnosťou“ vláda v Ankare umlčiava kritické hlasy. Novinári Can Dündar a Erdem Gül píšuci pre Cumhuriyet, jeden z mála zvyšných opozičných denníkov, čelia súdnemu procesu, pretože zverejnili informácie o tajných dodávkach zbraní do Sýrie.
Otvorenie nových negociačných kapitol prepožičiava legitímnosť smerovaniu vlády AKP. A tá sa zdá hlavným cieľom tohto symbolického opatrenia. Ani EÚ, ani Ankara neočakávajú, že sa prístupové rokovania ukončia v dohľadnom čase.
Takmer úplne sa vytratili kedysi živé i kontroverzné diskusie o prípadnom členstve Turecka v únii. Dohoda medzi oboma stranami neprispieva k mieru v regióne. Vojna a ozbrojené konflikty sú však hlavným dôvodom, prečo ľudia utekajú do zahraničia.
Rozšírená verzia článku vychádza na blogu Kritická ekonómia.