Všetci nie sú extrémisti

21.04.2016 09:00

Český sociológ a europoslanec Jan Keller už v roku 1998 opisoval problém, ktorý sa dnes v rámci Česka, ale aj Slovenska objavuje vo vypuklejšej podobe. V druhej polovici 90. rokov vyplávali na povrch zoznamy extrémistických skupín s otvorene fašistickým zameraním a vedľa nich celý rad protifašisticky orientovaných organizácií, ekologické združenia a ľudskoprávni aktivisti. Keller opísal absurdnosť celej situácie v troch bodoch.

Po prvé, zoznamy extrémistov vytvárajú nesúrodú kategóriu kolektívov a jednotlivcov, ktorých spája iba spoločná stigmatizácia spôsobom už vopred kriminalizujúcim ich postoje a konanie. Na tieto zoznamy sa dostali aj také skupiny, ktoré proti fašizmu aktívne vystupujú.

Opakom extrémizmu sa stáva úplná konformita, ktorej produktom je absolútne lojálny a poslušný občan.

Preto bežný občan môže nadobudnúť dojem, že angažovať sa v podobných združeniach alebo navštevovať nimi organizované podujatia je riskantné. A preto sa má stiahnuť ešte viac do svojho súkromia.

Navyše snahy, ktorými sa upozorňuje na klimatické zmeny a boj za záchranu životného prostredia, sa deklasovali na úroveň propagácie rasizmu. Vidieť to bolo aj pri represívnych opatreniach namierených proti aktivistom počas nedávnej klimatickej konferencie v Paríži.

Po druhé, ak sa vymedzenie extrémizmu stáva nejasnejšie a jeho zoznam heterogénnejším, o to je jednoduchšie v očiach verejnosti vyvolať dojem, že aj legitímne iniciatívy a občianske aktivity majú charakter nebezpečného fundamentalizmu.

Po tretie, pojem extrémizmus sa stáva takýmto spôsobom ešte vágnejším a verejnosť ho môže vnímať v doslovnom zmysle: extrém je výchylka ktorýmkoľvek smerom, to, čo vybočuje z radu. Opakom extrémizmu sa tak stáva úplná konformita, ktorej produktom je absolútne lojálny a poslušný občan.

Česká publicistka Apolena Rychlíková sa v súčasných súvislostiach o tomto probléme výstižne zmieňuje v článku z konca januára 2016 (A2larm): „Raz som mala možnosť krátko hovoriť so zamestnancom odboru bezpečnosti a prevencie kriminality, ktorý sa na vypracovávaní správ podieľa. Na moju otázku, čo má človek robiť, keď rasizmus je v ich očiach pravicovo extrémny a antirasizmus extrémne ľavicový, lakonicky odpovedal: Byť taký niekde napoly. Jednoducho to nepreháňať.“

Podľa optiky vládnej moci veľa aktivít organizovaných ľavicovou scénou na Slovensku i v susednom Česku v súčasnosti spadá do kategórie ľavicového extrémizmu. Ten je podľa koncepcií boja proti extrémizmu a pravidelných správ o extrémizme ministerstiev vnútra oboch republík zastúpený predovšetkým anarchistickým hnutím.

Nasledujúce príklady dokazujú, ako ďaleko môže zájsť paranoja štátnej moci, aby sa urobilo všetko pre to, slovami niekdajšieho predsedu parlamentu, „aby politiku nerobilo zopár anarchistov na uliciach“.

Nevedno, akú definíciu extrémizmu používajú vlády, ak sú schopné označiť za extrémistické také aktivity občianskej spoločnosti ako organizovanie dobrovoľníckej činnosti a charitatívnych zbierok na pomoc utečencom, informovanie širšej verejnosti a vyvracanie hoaxov šírených islamofóbmi, pasívne protesty vymedzujúce sa proti akciám pravicových extrémistických zoskupení, benefičné koncerty, prednášky a diskusie.

Ak odpoveď na otázku Kto je politický extrémista? predchádza zodpovedaniu si otázky Čo je politický extrémizmus?, tak označenie jednotlivcov, skupín alebo organizácií ako politických extrémistov nie je výsledkom politologického úsudku, ale mocenským, byrokraticko-politickým aktom sedimentovaného establišmentu. V tomto momente sa potrebe kontinuity režimu obetuje úsilie o presadenie nových sociálnych tvarov.

Svojvoľné generovanie extrémistov, neprimerané formy stigmatizácie a následná represia štátnymi orgánmi robí z búrlivých riek našich demokracií stojaté vody konformity a stereotypu.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#extrémisti #extrémizmus #rasizmus
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk