Práve títo sú často pre svoje okolie ako ľudia bez domova neviditeľní, keďže svojím zovňajškom splývajú s ostatnými. Nie sú takpovediac „problémoví“, nikoho nerušia svojím vystupovaním. Základný problém, že nemajú stabilné bývanie, tu však ostáva.
Rizikom je odchod z detských domovov
Inou nie veľmi viditeľnou, ale zato početnou skupinou ľudí, ktorým hrozí strata domova, sú klienti odchádzajúci z detských domovov či zariadení na výkon trestu odňatia slobody.
Pobyt v detských domovoch ročne priemerne ukončí 400 mladých ľudí, ktorí dovŕšili plnoletosť. Až dve tretiny z nich pritom už v tomto veku odchádzajú do samostatného života. Tejto skupine sa po odchode z detského domova nevenuje žiadna pozornosť, neposkytuje sa im poradenstvo ani iná forma pomoci. Riziko prepadu do stavu bezdomovectva je tak veľmi veľké.
Ľuďmi bez domova sú napríklad aj tí, čo prespávajú v nocľahárni. Pre svoje okolie sú neviditeľní, keďže nie sú akože problémoví. Základný problém, že nemajú stabilné bývanie, tu však ostáva.
O niečo lepšie sú na tom tí, čo v detskom domove ostávajú do 25 rokov z dôvodu štúdia. Istou výhodou v porovnaní s predchádzajúcou skupinou je to, že sa nemusia konfrontovať s náhlymi životnými zmenami naraz. Zo štatistík o ďalšom bývaní a zamestnaní tých mladých dospelých, na ktorých má detský domov kontakt v prvom roku po ich odchode, vyplýva, že viac ako polovica býva v podnájme. Takáto forma bývania je však z hľadiska ohrozenia bezdomovectvom riziková, keďže má len dočasný charakter.
Ešte menej priaznivé sú dostupné údaje o úspešnosti mladých dospelých v oblasti nachádzania si zamestnania, ktoré je kľúčovým predpokladom na udržanie bývania. Tie poukazujú na rastúci trend nezamestnanosti. Kým v roku 2011 bolo nezamestnaných 21 % mladých dospelých, na ktorých mal detský domov v prvom roku po odchode kontakt, v roku 2014 to už bola takmer polovica.
Riziku bezdomovectva sú vystavení aj ľudia prepúšťaní zo zariadení na výkon trestu odňatia slobody. Z 2 063 osôb, ktoré v roku 2014 opustili takéto zariadenie, poskytla sociálna kuratela pomoc pri hľadaní bývania približne jednej desatine. Pritom 92 osôb sa priamo umiestnilo v útulkoch pre ľudí bez domova.
Nedostatková práca v teréne
Dôležitým predpokladom riešenia bezdomovectva je najmä dostatočná ponuka bývania. Aj keď počet zariadení poskytujúcich služby ľuďom bez domova, akými sú nocľaháreň či útulok, mal v období posledných piatich rokov rastúcu tendenciu, tieto zariadenia klientom poskytujú len krízové ubytovanie, ktoré má dočasný charakter. Takéto ubytovanie domov nahradiť nemôže.
Možnosti, kam smerovať svoje kroky po odchode z týchto zariadení, sú obmedzené. Závisia najmä od nájomného bývania, ktoré by bolo cenovo dostupné pre nízkopríjmové skupiny. Na Slovensku však podiel nájomných bytov, ktorými disponujú mestá a obce, predstavuje iba 3 % zo všetkých bytov.
V roku 2015 jednotlivé mestské časti Bratislavy disponovali takmer 1 500 nájomnými bytmi, pričom však na zozname čakateľov evidovali až 1 100 žiadostí. Na pridelenie mestského bytu pritom treba splniť viaceré podmienky, ktoré môžu byť pre ľudí bez domova problematické, napríklad mať trvalý pobyt, žiť v Bratislave najmenej päť rokov či mať zabezpečený pravidelný mesačný príjem najmenej vo výške 1,2-násobku sumy životného minima (239 eur).
Iným problémom je poddimenzovanosť poskytovania pomoci ľuďom bez domova priamo v teréne, ktorá môže zahŕňať základné poradenstvo, ošetrenie či poskytnutie jedla. Podľa prieskumu IVPR takúto službu krízovej intervencie označilo za veľmi potrebnú až 82 % organizácií, ktoré poskytujú služby ľuďom bez domova. Klientom ju však ponúkala len necelá polovica.
Pomohol by komplexný prístup
Zároveň sú zatiaľ v istom zmysle ľudia bez domova neviditeľní aj pre verejné politiky. Prevencia a riešenie bezdomovectva pritom závisí od nastavenia opatrení v mnohých oblastiach, akými sú politika bytovej výstavby, poskytovanie sociálnych služieb, prístup k zdravotnej starostlivosti, podpora zamestnávania či oddlžovanie ľudí bez domova.
V súčasnosti v tomto smere prevládajú čiastkové riešenia, ktoré sa týkajú najmä poskytovania služieb ľuďom bez domova v zariadeniach krízového ubytovania. Preto je v téme bezdomovectva dôležité posilniť systémový prístup, založený na spolupráci všetkých rezortov a zapojení samospráv. Inšpiráciou pre Slovensko v tomto smere môže byť národná koncepcia prevencie a riešenia problematiky bezdomovectva v ČR, prijatá v roku 2013 ako vládny dokument s konkrétnymi cieľmi a záväzkami jednotlivých ministerstiev.
Napokon pomoc pri bývaní je právom občanov, zakotveným aj v Charte základných práv EÚ, s cieľom zabezpečiť dôstojnú existenciu všetkých ľudí vrátane tých, čo nemajú dostatok prostriedkov.