Táto pandémia voličského nezáujmu o strany s klasickými ideológiami a programovou výbavou zhubne napáda aj najsilnejšie európske demokracie. Rozkladá hodnotové systémy doteraz úspešných strán a znefunkčňuje ich. Do ich priestoru sa dravo tlačia protestné politické zoskupenia, protikorupčné hnutia a narýchlo „zhlobené“ strany na jedno použitie.
Šokujúci výsledok marcových volieb vygeneroval okrem úspechu neštandardných strán aj vedľajší produkt: požiadavku na vznik hegemónnej, štandardnej strany napravo od stredu.
Sprievodnými, ale o to nebezpečnejšími metastázami tohto skazonosného procesu je nárast radikálnych a extrémistických strán od svetlo- až po tmavohnedé odtiene. Za týmito politickými novotvarmi v úzadí číhajú na svoju príležitosť ich neofašistické pospolitosti, uniformované dobrovoľnícke soldatesky či „falangy“.
Bez zázračných riešení
Ani zástavníci protestných hnutí s jediným sloganom, ako odstaviť od moci garnitúru tradičných strán, však neponúkajú spoločnosti so zníženou imunitou zázračné ozdravné riešenia. Idú priamo na koreň veci.
Preferenčne najvýnosnejším prostriedkom, ako zaujať voliča, je čo najhlučnejší verbunk v médiách a na námestiach proti „zradcom“ a na nich prisatej oligarchii. Len preto sa Igor Matovič s Danielom Lipšicom rozhodli účelovo staviť na protikorupčné hnutie a rezignovať na prácne budovanie liberálno-konzervatívnej strany?
Šokujúci výsledok marcových volieb do Národnej rady SR vygeneroval okrem úspechu neštandardných strán aj svoj vedľajší produkt: požiadavku na vznik hegemónnej, štandardnej strany napravo od stredu, ktorá by mohla byť príťažlivou pre „bezprizorného“ pravicového voliča. Pretože tradičné pravicové strany (KDH, SDKÚ, Sieť a Most-Híd) sa vo voľbách prepadli a úspech zaznamenali strany bez pevných štruktúr (OĽaNO, SaS) alebo založené v poslednej chvíli (Sme rodina).
Do vyprázdneného priestoru po SDKÚ, KDH a po prepade Siete a Mosta-Híd vo voľbách mieria viaceré medializované projekty nových strán. Skutočne ohlásenou je z nich zatiaľ iba vízia trenčianskeho primátora Richarda Rybníčka.
Povolebné koncepty kiskovcov, trnkovcov z Esetu či nasledovníkov Martina Filka po jeho tragickom skone sú zatiaľ len v podobe voľných úvah a konštrukcií komentátorov. Nemajú ani konkrétne pôdorysy, ani potvrdenie takýchto úmyslov tými, komu ich pripisujú. Vyvolali ich predovšetkým obavy z prípadných predčasných volieb.
Nastúpia oživovacie úkony
Bez ohľadu na to, či ľavo-pravá vládna koalícia dovládne iba po horizont slovenského predsedníctva v Európskej únii (január 2017), prípadne do polčasu volebného obdobia i svojho rozpadu (2018), starostlivo ututlávané prípravy na vznik novej stredo-ľavej alebo stredo-pravej reformnej strany sa budú rozbiehať.
Súbežne s prípravami nových subjektov sa budú uskutočňovať aj „rekonštrukčné práce“ na obnove fasád tradičných strán, ktoré vo voľbách prepadli (KDH, SMK).
Nepoučiteľní avanturisti sa budú pokúšať aj o oživovacie úkony na „telesných pozostatkoch“ strán, ktoré mali v najlepších časoch prevratný reformný potenciál (SDKÚ). Ale i na Procházkovej Sieti, ktorá mienila predvolebnými ambíciami priestor po SDKÚ vyplniť. Sieť však získala menej, ako jej vykazovali prieskumy a ledva sa prehupla do parlamentu. Navyše ju následne zdecimoval vstup do vlády so Smerom a odchod časti jej poslancov i členov zo strany.
Menšie straty zaznamenal aj Most-Híd, ktorého politická perspektíva sa upiera buď na opätovné spojenie s SMK, alebo na obnovu koaličného potenciálu s KDH, so Sieťou, prípadne s SDKÚ, ak vstanú z popola. Samostatne zrejme v budúcich voľbách neuspeje. Ideová podstata projektu Most-Híd sa marcovými voľbami vyčerpala.
Politika na dlhé trate
Aj keď sa v slovenskej politike budú čím ďalej, tým viac zahniezďovať prvky nadbiehavého politického marketingu voči voličom a využívať na ne moderné prostriedky nových technológií a mediálnych online kanálov, pravú podstatu hodnovernej reformnej politiky na dlhé trate nenahradia.
Obnova dôveryhodnosti demokratickej pravice na Slovensku môže v najbližších rokoch vytrysknúť z troch prameňov. Po prvé, z vytvorenia novej pravicovej strany na „zelenej lúke“ s hodnotovými prúdmi kresťanskej demokracie, občianskeho konzervativizmu a v ekonomickej oblasti s prvkami liberalizmu (Richard Rybníček, Ľudovít Ódor s ďalšími spolupracovníkmi Martina Filka, prípadne trnkovcov).
Po druhé, z oživenia KDH, ak si zvolí inšpiratívneho lídra a scivilní svoju konzervatívnu agendu. A napokon, z členských trosiek SDKÚ, ak by sa na ich rekonštrukciu podujala expremiérka Iveta Radičová, prípadne, ak by do koaličného či volebného bloku dokázala „povysávať“ prebehlíkov zo Siete, z Mosta-Híd, SMK, DS, Skoku a Šance.