Podľa viacerých odborníkov však istá paralela medzi infekciou tela a spoločnosti existuje. Každé ochorenie má dosah na tkanivo, orgán i celý organizmus. Výsledkom špecifickej infekcie je aj strata morálky, neúcta k demokratickým a etickým princípom či výchova ku konzumnému spôsobu života.
Začalo sa to devalváciou hodnôt a noriem, ich liberalizáciou, čím nastúpil vzrast straty viny, hanby a na druhej strane pocitu bezmocnosti, ktorý ako frustračný stav vedie k rezignácii, vyhoreniu alebo k agresii, ku klebetám a k intrigám. V mladšej generácii sa to ukazuje vypuklejšie, keďže nemá dostatok času vybudovať si pevné morálne zábrany a už od relatívne mladého veku bola vystavovaná násiliu a jeho prezentovaniu ako súčasti života. Zároveň sa mladým ľuďom podsúvajú niektoré aspekty ako normálne, bežné, čím si vytvárajú viaceré zásady v nesúlade s presvedčením celku.
Čo s tým? Hádam väčší dôraz na výchovu a vzdelávanie, predstavovanie kladných prípadov správania a výchova k demokratickým hodnotám. Ak to nepôjde celoplošne, tak to netreba vzdávať aspoň v rámci „obmedzeného územia“ rodiny, priateľov, ľudí, s ktorými sa stretávame, besied na školách atď. Na túto infekciu nie sú lieky, len vlastný príklad.
Každá činnosť obsahuje emócie, motívy, záujem o spoluprácu, komunikáciu, sebariadenie, disciplínu a rozvoj myslenia. No len profesionál vo výchove vie z týchto podnetov a činností vyťažiť viac ako len zábavu. Musíme učiť žiakov, aby mali silu a motiváciu byť sebou, aby sa nevzdávali a hľadali nové možnosti sebauplatnenia. To nemusí byť len práca, aj láska či hľadanie cesty k zmysluplnosti môže byť krásnym cieľom. Zatiaľ liek vo forme kritiky a verejného apelu nezaberá, lebo tá nebezpečná infekcia sa ďalej šíri vďaka výmyslu Feničanov. Vďaka peniazom.
Autor je z Inštitútu pre pracovnú rehabilitáciu občanov so zdravotným postihnutím v Bratislave.