Sám analytik z INESS-u priznáva, že iba asi tretina z „gastráčov“ končí v obchodoch s potravinami, lebo s gastrolístkom v peňaženke už ľudia – najmä v kolektíve – skôr zájdu „na menúčko“, než keby v nej mali len peniaze. Je to podobný psychologický efekt ako signalizácia rýchlosti na vjazde do mesta či dediny. Keď na nej zasvieti privysoká rýchlosť, pribrzdíte akosi podvedome.
Mimochodom, ak nákup v obchode nezabezpečuje podľa neoliberálneho analytika „zdravú stravu“, zjavne neverí, že deregulovaný maloobchod poskytuje kvalitné potraviny. Ja o tom dokonca nepochybujem, ale to už je iná téma.
Lenže gastrolístky v tom, čo už po niekoľký raz navrhla minulý mesiac opozícia, hrajú iba vedľajšiu rolu. Hlavnou je zrušenie povinnosti zamestnávateľa zabezpečiť zamestnancom stravu a jej nahradenie finančným príspevkom. Zákonník práce totiž považuje gastrolístky iba za náhradné riešenie, ktoré si doň „pretlačili“ práve zamestnávatelia. Už vtedy to bol krok k zjednodušeniu ich povinnosti voči zamestnancom. Teraz liberálna časť opozície navrhuje túto povinnosť úplne zlikvidovať.
Nedajme sa oklamať: finančný príspevok vychádza z filozofie, že jedinou povinnosťou zamestnávateľa voči zamestnancovi má byť výplata. O ostatné nech sa stará sám pracovník. Dnes dáme do mzdy príspevok na stravu, zajtra príspevok na ochranné pomôcky, potom na rekondičné pobyty, neskôr na pracovné nástroje. Ľuďom síce narastú „platy“, ale zrazu si všetko, čo dostávali od firmy, budú musieť nakupovať sami.
Kto ustráži, že príspevok skutočne pokryje náklady? Kto zabezpečí jeho valorizáciu, keď ceny porastú? Kto zaručí kvalitu, lebo napríklad pri ochranných rukaviciach či okuliaroch nie je jedno, z akého sú materiálu? A kto bude niesť zodpovednosť, ak niečo z toho zlyhá a dôsledkom bude úraz či choroba z povolania?
O tom, že nejde o strašenie, svedčí fakt, že poslanci, ktorí navrhli zrušenie povinnosti zamestnávateľa zabezpečiť svojim pracovníkom stravu, navrhli zároveň zrušiť povinnosť zamestnávateľa tvoriť sociálny fond. To druhé si už analytici „nevšimli“, lenže nejde o náhodu. Práve zo sociálneho fondu totiž firmy prispievajú zamestnancom na stravu, no aj na rekondíciu, šport či kultúru, alebo detské tábory, ktoré sa tak stávajú dostupnejšími najmä pre pracujúcich s nižšími zárobkami.
O jeho použití pritom rozhoduje samotný zamestnávateľ, takže si sám určí, na čo sa jeho sociálna firemná politika zameria. Zákonník ho núti k jedinému – aby nejakú mal. Pravicovej opozícii prekáža aj to.
Poďme, najmä na úrovni tripartitných sociálnych partnerov, diskutovať o variante zrušenia „gastráčov“, o ich možnom nahradení elektronickými kartami alebo niečím iným. Hľadajme spôsob obmedzenia marže emitentov v Zákonníku práce alebo iným spôsobom. Sme pripravení na všetky seriózne návrhy. Ale zrušenie povinnosti firiem postarať sa o stravu pre svojich zamestnancov je pokusom ako salámovou metódou postupne obrať zamestnancov o všetky práva a spraviť ich námedznými robotníkmi. Takými, akí boli v devätnástom storočí.