Výučba dejepisu potrebuje zmeny

09.06.2016 09:00

Z májovej výzvy Slovenskej historickej spoločnosti pri SAV asi najviac zarezonoval návrh, aby sme sa vrátili vo vyučovaní dejepisu k dvom hodinám týždenne. Táto dotácia sa znížila na jednu hodinu rozhodnutím ministerstva školstva v roku 2008.

Aj nedávne parlamentné voľby ukázali, že extrémistické politické strany výrazne podporili mladí voliči. Príčin je, samozrejme, viacero. Veľa sa hovorilo o ekonomickom či sociálnom pozadí. Nie je to však iba náš či stredoeurópsky problém.

Radikalizuje sa politické spektrum v Európe a úspešné predvolebné ťaženie Donalda Trumpa v USA len potvrdzuje, že naša civilizácia sa po hospodárskej kríze dostáva do politickej. Niektorí politológovia hovoria o kríze liberálnej demokracie.

Bez poznania minulosti môžeme len ťažko očakávať od mladého človeka, že dokáže pochopiť výhody demokracie pred diktatúrou, nebezpečenstvo extrémistických strán.

My ako historici pozorne sledujeme tieto politické trendy, no primárne nás zaujíma slovenské prostredie, ktoré máme možnosť ovplyvniť. A to je aj poslaním historika intelektuála. Minulosť, ktorá je predmetom nášho skúmania, nám umožňuje citlivejšie vnímať súdobé spoločenské a politické procesy. A ak treba, tak aj varovať pred možnými negatívnymi následkami.

Sme si dobre vedomí, že iba navýšenie týždennej dotácie vyučovania dejepisu na dve hodiny celý problém nevyrieši, ale niečím treba začať. Mnohí žiaci nemajú dejepis veľmi v obľube pre faktografický spôsob jeho vyučovania. K tomu do určitej miery prispelo aj zníženie dotácie na jeho vyučovanie.

Skrátený časový priestor tlačí učiteľov viac do faktografie a na problematizáciu či kritickú analýzu dobových dokumentov, kde sa môže cibriť práve kritické myslenie a rozvíjať dialóg medzi minulosťou a súčasnosťou, niet času.

Dejepis nie je o dátumoch. Naopak, je o fungovaní spoločnosti. Bez poznania minulosti môžeme len ťažko očakávať od mladého človeka, že dokáže pochopiť výhody demokracie pred diktatúrou, nebezpečenstvo extrémistických strán, výhody spoločenskej rovnosti alebo práva voliť politických zástupcov, jednoducho rozlíšiť „dobro“ od „zla“.

Fungovanie diktátorského režimu Severnej Kórey sa mu môže zdať smiešne, no neuvedomuje si, aká krehká môže byť hranica medzi demokraciou a diktatúrou práve i tým, že z protestu dá hlas extrémistom.

Rovnako krehkou je aj hranica medzi mierom a vojnou. Po polstoročí mieru v Európe príliš benevolentne narábame s radikálnym politickým slovníkom, akoby sme si neuvedomovali, čo vojna vlastne znamená. Pomaly vymiera generácia starých rodičov, ktorí pamätali, dokonca niektorí sa aj priamo zúčastnili na druhej svetovej vojne.

Táto konfrontácia mladej generácie s rozprávaniami vlastných príbuzných o hrôzach vojny sa zo spomienok rodín vytráca, a kto iný, ak nie škola prostredníctvom vyučovania dejepisu má túto úlohu nahradiť.

Ale to nie je možné v časovom horizonte, ktorý učiteľom neposkytuje priestor na analýzu a diskusiu. Obávam sa, že volanie po dôraze na rozvoj kritického myslenia žiakov v našom školstve sa dosť sformalizovalo a je čas opýtať sa, či sa naň skutočne vytvorili podmienky.

Preto chceme otvoriť aj širšiu odbornú diskusiu o obsahu vyučovania dejepisu. V rámci SHS otvárame priestor samostatnej sekcii, ktorá by združovala učiteľov dejepisu a tiež by viac zblížila vedeckú komunitu s učiteľskou.

Len vo vzájomnej kooperácii s učiteľmi dejepisu môžu aj odborníci z praxe (z univerzít, SAV, múzeí) podávať zmysluplnejšie návrhy, aby neboli odtrhnuté od školskej reality a splnili očakávaný výchovno-vzdelávací efekt.

Upozorňujeme tiež na nedostatočný stav v oblasti učebníc dejepisu. Len pri porovnaní s českým prostredím nám chýba rôznorodosť učebníc, ktoré by mohli získať štátny súhlas na používanie vo vyučovaní dejepisu. Školy a učitelia by si tak sami mohli vybrať, ktoré učebnice z takejto širšej ponuky by používali.

A to už nehovorím o učebných pomôckach, čítankách s úryvkami z dobových prameňov, o pracovných zošitoch, metodických príručkách pre učiteľov, či o multimediálnych nosičoch s filmovými ukážkami, s historickými mapami, obrazovou dokumentáciou dobovej materiálnej kultúry atď.

Jednoducho, treba aj na hodinách dejepisu vytvoriť priestor na samostatné premýšľanie študentov a spoločnú diskusiu nielen vo vzťahu učiteľ a študent, ale aj spolužiak a spolužiak. Samozrejme, pod dohľadom kompetentného pedagóga, ktorý diskusiu bude usmerňovať argumentmi. Mnohí učitelia dnes túto úlohu štátu zachraňujú vlastnými „produktmi“, výrobou pracovných listov či multimediálnych pomôcok.

Potrebujeme začať. Možno to bude beh na dlhšiu trasu, ale ak nezačneme konať teraz, blízka budúcnosť nás môže nemilo prekvapiť. Vyučovanie dejepisu po zmenách, o ktorých som písal, má šancu podporovať protiváhu rastúcemu extrémizmu mladých.

Svoju zodpovednosť si však musia uvedomiť aj politici, podnikatelia a vôbec celá elita, aké vzory správania predkladajú verejnosti a presadzovanie akých hodnôt tým vo verejnosti podporujú.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#výučba #dejepis
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku