Zle aj z hľadiska Veľkej Británie, ktorá je politicky menšia a izolovanejšia – hrozí jej, že Škóti a Severní Íri pôjdu hlasovať o vystúpení z nej. V neposlednom rade referendum dopadlo zle aj pre štandardnú politickú triedu.
Cameronovej konverzii z euroskeptika na lídra hnutia za zachovanie členstva v EÚ sa nedalo vážne uveriť. Bol to jeho nápad usporiadať referendum. Nie kvôli strategickým záujmom Británie, ale kvôli znovuzvoleniu za premiéra krajiny. Už ním nie je. Referendum bolo zároveň hlasovaním proti sterilite europolitickej elity. Jediná emócia, ktorú dnes EÚ vzbudzuje, je v skutočnosti potreba vystúpiť z EÚ. Toto už nie je náhoda ani obyčajný politický prešľap.
Výsledky referenda potvrdili trend vývoja, ktorý sa v politicky korektnom jazyku nazýva „nesprávna odpoveď na globalizáciu“. Tá sa dá vyjadriť dvoma podstatnými menami: (rastúca) nerovnosť a demokratický deficit (politík Európskej únie). Za obe nesprávne politické odpovede platia a ešte zaplatia účty občania únie – aj tí bývalí z Veľkej Británie. Len v severnej časti Británie sa po brexite ráta so stratou 80-tisíc pracovných miest. Po oficiálnej dvojročnej fáze vystupovania Británie z únie podľa článku 50 Lisabonskej zmluvy sa bude za tovar platiť clo. Pritom dnes približne 50 % britského exportu putuje do EÚ.
Z hľadiska elity zrejme k najzávažnejšej strate dôjde vo finančnom sektore a jeho centre v londýnskom City. Už dnes sa hovorí o strate 5 biliónov dolárov v dôsledku krachu akcii a kurzových výkyvov. Britská libra stratila 10 % oproti euru. Deň po brexite už Británia nie je piatym najvýkonnejším hospodárstvom sveta na burze. O to dôležitejšie sú motívy vystúpenia Británie z EÚ.
Už rakúske prezidentské voľby naznačili veľa. O ďalších rozpoltených spoločnostiach v Holandsku, Poľsku, Maďarsku, Česku alebo vo Francúzku netreba ďalej ani hovoriť. No v piatok padlo politické rozhodnutie vplyvnej krajiny jadra EÚ. Aj keď Británia nikdy nechcela byť členom eurozóny (vybojovala si výnimku z Maastrichtu) a nie je ani členom Schengenu, jej rozhodnutie vystúpiť z EÚ mení aj povojnovú geopolitiku Západu. Veď Británia vystupuje z politického projektu, ktorý mal by odpoveďou na hrôzy 20. storočia – dve svetové vojny a Hitlera. Aspoň podľa ambície EÚ mala byť projektom zbližovania rozdielov medzi občanmi a krajinami únie. V zásade sa mala stať aj odpoveďou na primerané postavenie Nemecka v Európe. To dôležite v EÚ sa odohráva na úrovni „mala sa stať“ (a nestala). Eurokríza odkryla brutálne hospodárske rozdiely medzi exportujúcim Severom a nezamestnávajúcim Juhom. Migračná kríza zviditeľnila zas demokratický deficit v rozhodovaní EÚ (a Nemecka v ňom). Oba tieto motívy boli dominantnými v britskom referende, ktoré určite nebude posledné.
Ak sa pozrieme na čísla, prekvapí nečakane vysoká volebná účasť – k urnám prišlo až 72 percent ľudí zo 47 miliónov oprávnených voličov (na porovnanie: 60,1 % volilo pri posledných parlamentných voľbách – a za oveľa lepšieho počasia ). Zrejme si treba počkať na podrobnejšie analýzy 51,4 % voličov za brexit, pretože táto skupina sa určite nezmestí do jednoduchej škatuľky „starší menej vzdelaní občania“, ako keby príčinou brexitu bol neflexibilný vek a málo vzdelania. V každom prípade označenie tejto skupiny voličov britskými médiami ako „zanedbaných“ nesie v sebe vážny odkaz. Odkaz na sociálne nezvládnutú deindustrializáciu z hľadiska postihnutých „modrých golierov“ a ich dnešných dospelých detí. „Zanedbaní“ vysvetľujú aj dnešný problém s migráciou, pretože 250-tisíc nových migrantov každoročne za posledných 10 rokov má vo vnímaní „zanedbaných“ nahradiť a zabrať ich životné pozície.
Boris Johnson, líder skupiny za vystúpenie z EÚ, obvinil migrantov za nízke platy a dal im dokonalú angličtinu ako podmienku vstupu do krajiny. Šéf euroskeptickej UKIP Nigel Farage (podobne ako Richard Sulík v nemeckej televízii) zas pohrozil opakovaním kolínskej silvestrovskej noci – „ak Británia zostane v EÚ“. Podľa Borisa Johnsona 60 % britskej legislatívy sa rozhoduje v Bruseli. Ten prirovnal k Hitlerovi. Farage zas k Moskve.
V krízach sú však aj skryté šance. Možno sa po brexite podarí skutočne riešiť otázku daňových rajov a zavedenie dane z finančných transakcii, ktoré úspešne blokovala Británia. Možno sa podarí otvoriť tému o spoločnom ministrovi financií, ako to chcel Wolfgang Schäuble. Realita rozdvojených spoločností však nepustí. EÚ bude skôr o posilnení vlastnej zodpovednosti, ako o prehĺbení integrácie. Určite aj preto, lebo víťazom referenda sa stal antipolitický štýl ulice, ktorá nepozná otázku „potom“, ale hlavnou vecou je zbúrať a zničiť.