Demokracia obecenstva, v politológii známa aj ako plebiscitná demokracia, sa usiluje zužovať rolu aktívneho občianstva a nahradiť participáciu autonómnych občanov politikou, ktorá ide ponad ústavu a zákonné mechanizmy.
Niekoľko tisíc občanov v uliciach nie je prejavom toho, že sa ľudia na Slovensku konečne prebudili, pochopili, že sa treba aktivizovať, a už vôbec nie prejavom ich autonómneho konania. To by tieto protesty museli vychádzať zdola, organizovať by ich malo nejaké formálne alebo neformálne občianske hnutie a na pódiu by do mikrofónu nemali rečniť známi politici. Značnú časť občianskych protestov na Slovensku však organizuje parlamentná opozícia, ktorá takto vstupuje na pôdu, ktorá patrí v prvom rade občianskej spoločnosti.
Ústredným bodom plebiscitu je aklamácia: akt zhromaždenia ľudí reagujúcich na návrh, ktorý neiniciovali ani nevytvorili oni. Nie je dôležitá participácia občanov v zmysle iniciatívy či formulovania návrhu, ale ich reakcia na signály, ktoré prichádzajú od politikov. Pripúšťajú sa iba pasívne reakcie vo forme odpovedí áno-nie, možné je iba tlieskať alebo pískať, stotožniť sa alebo odmietnuť.
V plebiscitnej demokracii sa výsledkom parlamentných hlasovaní či samotným voľbám, princípu väčšiny a menšiny, na ktorom stojí zastupiteľská demokracia, nepripisuje taká vážnosť ako v prítomnosti obecenstva stelesňujúceho konsenzus. Plebiscitarizmus žiada viditeľnú manifestáciu mienenia ľudu mimo procedúr reprezentatívnej demokracie.
Tváre opozície, napriek tomu, že voľby prebehli v súlade s ústavou a so zákonmi a vláda požíva dôveru parlamentu, sa nedokážu zmieriť ani s tým, že sa im parlamentnou cestou nepodarilo odvolať ministra vnútra. Protestujúcich v uliciach (o tom, či ide o reprezentatívnu vzorku občanov, sa dá diskutovať) chcú použiť ako argument poslednej inštancie, ktorý by mal prebiť všetky inštitucionálne mechanizmy aj 356-tisíc preferenčných krúžkov, ktoré Robert Kaliňák dostal od voličov.
Demokracia obecenstva pozná i silný emocionálny náboj viery v možnosť pretvoriť a obnoviť štát, dať mu nový začiatok. Predstavitelia opozície hovoria o revolúcii, o tom, že nastal čas vrátiť občanom ukradnutý štát, že treba založiť Slovensko odznovu. Úplne pri tom zabúdajú, že v tejto krajine žijú ľudia, voliči iných strán, ktorí to takto vnímať nemusia.
Rozruch, viditeľný a počuteľný výkon sa stávajú dôležitejšie ako húževnatá, neviditeľná práca v rámci parlamentných výborov, písanie zákonov a iná činnosť, ktorá spadá do kompetencií volených zástupcov ľudu. Podstatná je forma, teatrálnosť, estetický moment, nie obsah. Na pútanie pozornosti sú slovenskí politici majstri: tlačovky na dennom poriadku, papierové makety, tričká s akože údernými nápismi, tašky s „kešom“, červené karty…
Politici plebiscitu ako Napoleon Bonaparte, Juan Perón, Hugo Chávez či Silvio Berlusconi neopovrhovali parlamentom ako takým, no čím opovrhovali, boli brzdy ako ústavný alebo najvyšší súd, hľadali priamy kontakt s publikom. Politici sa dnes hrajú na policajtov, vyšetrovateľov, sudcov aj katov. Pochybnosti o práci vyšetrovateľov sú síce zo skúseností na mieste, na zmenu systému však treba urobiť viac. Napríklad prekročiť svoj vlastný tieň. Boj proti korupcii a klientelizmu zvykne bývať vysoko selektívny.
Plebiscitná demokracia je renesanciou plebejského snemu (plebiscitu) v antickej rímskej republike, kde ústny prejav plebejcov neprebiehal formou argumentu alebo diskusie, ale ako kolektívna reakcia na to, čo politik povedal. Neprebiehajú takto dnes aj politické mítingy v športových halách?
Plebiscitný štýl politiky má veľa podôb a rovnako sa vzťahuje na vládne i opozičné strany. Táto štrukturálna transformácia demokracie postihuje všetky časti politického spektra. Akokoľvek sa nám nemusí tento spôsob politiky páčiť, je to v tejto rýchlej a povrchnej dobe jediný efektívny spôsob robenia masovej politiky. Každý iný zostáva mimo hry, odsúdený na neúspech.