Kľúčovým problémom je otázka masakier poľského obyvateľstva v ukrajinskom regióne Volyň počas druhej svetovej vojny. Vyvražďovanie poľských civilistov prebiehalo od marca do konca roku 1943, pričom najkrvavejším dňom bol 11. júl 1943. Celkový počet obetí masakier vo Volyni, ktoré boli výsledkom dlhoročných konfliktov medzi Poliakmi a Ukrajincami v prvej polovici 20. storočia, nie je dosiaľ známy, odhaduje sa približne na 60-tisíc ľudí.
Cieľom masakier bolo vytvorenie etnicky čistého ukrajinského územia. Za vopred naplánované ich považujú nielen poľskí nacionalisticky orientovaní historici, ale aj autori podporujúci myšlienku poľsko-ukrajinského zmierenia. Po druhej svetovej vojne zas nasledovala ďalšia etnická čistka, tzv. Akcia Visla, na základe ktorej boli v roku 1947 z východných oblastí Poľska presídlení príslušníci ukrajinskej menšiny na západ Poľska, na bývalé nemecké územia.
V minulosti sa poľsko-ukrajinská diskusia o otázke volynského masakru niesla v znamení zmierenia. V Poľsku však doteraz žijú potomkovia približne 2 miliónov Poliakov, ktorí po druhej svetovej vojne alebo počas nej opustili územia dnešnej Ukrajiny, Bieloruska a Litvy, pričom 300-tisíc z nich utieklo pred masakrami ukrajinských nacionalistov. Ak ešte v roku 2002 vtedajší prezident Aleksander Kwaśniewski odsúdil Akciu Visla aj jej páchateľov – komunistickú moc, podobné jednoznačné gesto zo strany Ukrajiny v prípade Volyne zatiaľ nenasledovalo. Poľskí historici a publicisti udalosti spred 73 rokov nazývajú „volynská masakra“, kým na Ukrajine sa najčastejšie hovorí o „volynskej tragédii“.
V roku 2013, počas 70. výročia udalostí, poľský Senát udalosti označil za „etnickú čistku so znakmi genocídy“, ale zároveň vyslovil poľutovanie nad politikou poľského štátu voči ukrajinskému obyvateľstvu v medzivojnovom období. Glorifikácia Ukrajinskej povstaleckej armády (UPA) a jej popredných predstaviteľov na Ukrajine však spustila protiukrajinské nálady. Už pred tromi rokmi vtedajšia opozícia – súčasní vládnuci konzervatívci z Práva a Spravodlivosti (PiS), ako aj postkomunisti žiadali, aby volynské zločiny boli označené za genocídu. Volyň sa teda stala nielen otázkou interpretácie minulosti, ale aj politického súperenia v Poľsku.
Tohtoročná rezolúcia Senátu už hovorí otvorene o genocíde, pričom z hľadiska Dohovoru o zabránení a trestaní zločinu genocídy z roku 1948 sa proti tomu nedá jednoznačne namietať, keďže za genocídu označuje činy spáchané „v úmysle zničiť úplne alebo čiastočne niektorú národnú, etnickú, rasovú alebo náboženskú skupinu ako takú“.
Deklarácie z ukrajinskej strany najčastejšie hovoria o „volynskej tragédii“. Šéf ukrajinského Ústavu národnej pamäti Volodymyr Viatrovyč dokonca udalosti považuje za súčasť „poľsko-ukrajinskej vojny“ a zľahčuje zodpovednosť UPA za masakry. Napriek snahám predstaviteľov intelektuálnej obce i cirkví na oboch stranách o dialóg, ako aj napriek gestu ukrajinského prezidenta Petra Porošenka, ktorý pokľakol pred varšavským pomníkom obetí volynských udalostí, sa tak atmosféra v poľsko-ukrajinských vzťahoch zhoršuje.
Časť poslancov ukrajinského parlamentu z radov radikálnych síl dokonca navrhuje odpoveď poľskému Senátu, ktorá môže situáciu ešte zhoršiť, hoci vládna strana PiS sa vyhýba eskalácii napätia a neumožnila, aby rezolúciu k Volyni prijala aj dolná komora parlamentu Sejm. Poľskej strane chýba jednoznačné označenie etnických čistiek za zločin a pomenovanie jeho páchateľov.
Poľsko-ukrajinský konflikt historických pamätí ukazuje, že o kontroverzných udalostiach je potrebné hovoriť skôr, ako sa ich zmocnia extrémisti z oboch strán. Dnešný kult Banderu a UPA na Ukrajine pritom nemá protipoľský charakter, súvisí skôr s konfliktom s Ruskom. Ukrajinci vnímajú Poľsko spolu s Bieloruskom ako najbližšieho suseda a najväčšie sympatie k Poľsku sú práve v západných oblastiach, kde jednotky UPA operovali. Hoci na Ukrajine prebieha v spoločnosti diskusia o vzťahu k UPA, len malá časť politikov chápe, že ak chce byť Ukrajina rešpektovaným partnerom v demokratickej Európe, len sotva môže glorifikovať organizátorov a vykonávateľov zločinov proti ľudskosti.
Pre Poľsko však politizácia volynskej tragédie a redukovanie vzťahov s Ukrajinou na otázky minulosti môže znamenať obetovanie všetkého pozitívneho, čo dosiahlo vo svojej „východnej politike“ po roku 1989. Najhorším javom je, že nevraživosť na politickej úrovni sa premieta aj na občiansku úroveň, o čom svedčia napr. útoky proti ukrajinskej gréckokatolíckej procesii vo východopoľskom meste Przemyśl s vysokým podielom ukrajinskej menšiny.