Bytový komplex Bonaparte s prenajatou rezidenciou premiéra Roberta Fica živí v nich symboliku rozhodujúcej porážky cisára Napoelona I. pri Waterloo. Čoraz výraznejší pach straníckeho marketingu Igora Matoviča s Richardom Sulíkom pri nadháňaní rednúceho davu protestujúcich odrádza od spontánnej účasti obyčajných bezpartajných ľudí. Napriek znechuteniu z dépéháčkarského komplotu bezočivých tiežpodnikateľov s politickými špičkami Smeru sa mnohí z potenciálnych demonštrantov odmietajú prevliecť z civilu do straníckych mundúrov parlamentnej opozície.
Neochota znechuteného občana slepo slúžiť sebeckým záujmom dvoch neštandardných strán s ich nevypočítateľnými lídrami má viacero dôvodov. Od zlého načasovania revolty voči Smeru, až po nedôveryhodnosť jej podnecovateľov.
Pri zvažovaní svojej účasti na straníckych pouličných demonštráciách si na základe zažitých skúseností kladú mnohí ľudia primárne otázky: S podstatou nevôle súhlasíme. Sme za principiálny boj proti korupcii, proti pažravým a nezničiteľným oligarchom v pozadí politickej moci.
Sme ochotní stáť v prvých šíkoch nezmieriteľného zápasu s týmito neduhmi, ktoré od koreňa ničia mladú demokraciu v našej krajine. Sme za jej očistu od týchto parazitov. Ale len za predpokladu, že namiesto terajších „privatizérov“ politickej moci v krajine nenastúpia ich náhradníci v opačných straníckych dresoch. A nám, čo sme niesli kožu na trh revolty, zostane ako zvyčajne iba frustrácia a zlosť, ako nás egoistickí politici mocensky zneužili, kým nás potrebovali.
Tí, čo zatiaľ vyčkávajú s účasťou na mítingoch, sa oprávnene sami seba pýtajú: Ak by Smer po nástojčivom tlaku napokon ustúpil a Kaliňák by ho už v mene pokoja pre svoju vlastnú i stranícku rodinu neustál, nastal by pokoj?
V kuloároch Smeru zrejme zvažovali aj takú možnosť. Ale zatiaľ po nej nesiahli. Členovia i funkcionári strany, vrátane predsedu Fica, sa z času na čas prichytávajú pri myšlienkach, či neurobili osudovú chybu v mene princípu uplatňovania politickej zodpovednosti už vtedy, keď pripustili predvolebný pád svojho podpredsedu Pavla Pašku.
Ak by totiž Smer pristal aj na vynucované odstúpenie ministra Kaliňáka a Dankovo brnkanie po nose ich ideológa a ďalšieho podpredsedu Mareka Maďariča, stratil by už troch svojich spoluzakladateľov, čo by ho vnútorne i navonok oslabovalo. Preto sa misky váh vo vnútrostraníckej diskusii preklápajú skôr na zabetónovanie ako odchod svojich dvoch podpredsedov z koaličnej vlády. Väčšina straníckeho plebsu Smeru nechce pripustiť ďalšiu eróziu svojej strany ani za cenu preferenčných strát.
Či už kauzu Bašternák nechajú postupne vyhniť, či pozornosť protikorupčne naladenej verejnosti odkanalizujú na fúzaté kauzy Gorily pri obnovenom vyšetrovaní alebo na „tetu Anku či pána Kostku“, predpokladajú, že tlak verejnosti na odchod Kaliňáka časom ustane. V Smere si uvedomujú, že čím dlhšie udrží SaS a OĽaNO masové rozhorčenie ľudí v kauze Bašternák pred Bonaparte, tým ťažšie sa bude odvracať ich očakávaná septembrová ofenzíva, ale i stupňujúci tlak koaličných partnerov na Smer, aby si pozametal pred svojím straníckym prahom.
Testom vytrvalosti, investigatívnych schopností a argumentačnej presvedčivosti však v lete prejde i SaS a OĽaNO. Ak nedokážu rozhorčenie davu pred obytným komplexom Bonaparte živiť ďalšími informáciami rozpletajúcimi kauzu prepojenia „podnikateľov“ s vládnou mocou, ľudia obrátia svoj hnev na ich neschopnosť. Na to, že sú iba bezzubými politickými tigrami z kaviarní, bez reálnej opory v regiónoch Slovenska, bez pevného zázemia medzi svojimi voličmi.
Nielen v Smere, ale aj v SaS a OĽaNO si ich súdni prívrženci uvedomujú, že celoslovenská občianska nespokojnosť sa nedá zorganizovať iba cez internet, naklonené médiá a sociálne siete. Že spontánny protikorupčný hnev ľudu sa nedá imitovať zdieľaním a lajkovaním, hlavne nie na vidieku. Marketingová zručnosť opozície (hotdogy, pagáče, koncerty) dokáže len imitovať a nie reálne vzbudiť neľútostný hnev ulíc.
V žiadnom prípade nedokáže spôsobiť zmenu jestvujúcich politických pomerov a vyvolať predčasné parlamentné voľby. Ustavičným udieraním na jedinú programovú klávesnicu – kauzu Bašternák – nemá opozičný tandem šance ani v budúcnosti získať prefererečnú, tobôž nie voličskú väčšinu, ktorá by ho posadila na demokratický piedestál moci. Politická „jednostrunnosť“ sa môže z útočného pouličného drajvu voči koaličnému hegemónovi – Smeru – zmeniť na politické „waterloo“ marketingových strán Matoviča, Lipšica i Sulíka.