Merkelovej turecká dilema

Komu nemecká kancelárka Angela Merkelová zachová vernosť v súvislosti s tureckou krízou? Najmocnejšia politička sveta stojí pred čertovskou dilemou.

25.07.2016 15:00
Angela Merkelová, Recep Tayyip Erdogan,... Foto:
Angela Merkelová dobre vie, že sa nebude môcť jednoducho zbaviť tureckého prezidenta. Na archívnej snímke: Nemecká kancelárka a Recep Tayyip Erdogan pred dvoma týždňami vo Varšave na summite krajín NATO.
debata (58)

Hneď po zverejnení správ o nevydarenom puči v Turecku dávala Angela Merkelová najavo solidaritu s tamojším prezidentom Erdoğanom. V tom sa nepochybne zhodla so svojimi najvýznamnejšími spojencami.

Medzičasom však nastala v Turecku situácia, v ktorej hrozí, že sa naplní najhoršia nemecká nočná mora. Veď Erdoğan v duchu reorganizácie tureckého štátu po puči zrejme nevylúči návrat k prvkom Hitlerovho chápania politiky.

V tureckej kríze určite ide o podstatne viac, ako vyrovnanie sa s nemeckou históriou. V týchto dňoch však v Nemecku často znie otázka, či vláda v Berlíne prežije v súvislosti s Tureckom podobnú situáciu ako hlavní európski predstavitelia v roku 1938, keď uzavreli s Hitlerom osudnú Mníchovskú dohodu.

Nikto v Európe neprepojil Turecko so svojimi politickými plánmi tak, ako to urobila Angela Merkelová v posledných mesiacoch. Jej koncepcia riešenia utečeneckej krízy nie je reálna bez funkčného partnera v Ankare. Erdoğan o tom presne vie, ako sme nedávno videli v prípade aféry týkajúcej sa satirika Jana Böhmermanna, ktorý napísal takzvanú hanobnú báseň o tureckom prezidentovi. Ten podal pre ňu trestné oznámenie a dostal čiastočne za pravdu.

Nemecká kancelárka vtedy zmeškala príležitosť sformulovať jasnú hranicu medzi právom osobnosti tureckého prezidenta a suverenitou nemeckého štátu. Tak zbytočne vtlačila nielen svoju krajinu do úlohy rukojemníka Ankary. To sa vypomstí najneskôr po tom, čo Európska únia obnoví rokovania s Tureckom o riešení utečeneckej krízy.

Problémy s Tureckom sa však netýkajú len chybnej rétoriky Angely Merkelovej. V prvom rade ide o to, že Európania nikdy nemali vo vzťahu k Turecku serióznu koncepciu – v neposlednom rade preto, že ho v podstate podceňovali a vôbec nerátali s tým, že sa jedného dňa môže stať kľúčovou krajinou z perspektívy geograficky ďalekosiahlej výz­vy.

Nevyjasnený vzťah

Európania teda nemajú inú voľbu, ako sa zmieriť s Erdoğanom? Existuje celý rad vážnych protiargumentov.

Po prvé, hlava tureckého štátu je rozhodným zástancom trestu smrti, preto je zrejme vylúčené skoré členstvo Turecka v Európskej únii. Po druhé, vstup do rozhádaného spoločenstva štátov nepatrí medzi prvoradé záujmy tureckého prezidenta, lebo je to v rozpore s jeho plánmi vybudovať Turecko ako suverénnu veľmoc.

Európska únia bez Turecka zatiaľ nevyhovovala väčšine Turkov, ktorí žijú v Nemecku. Je ich okolo troch miliónov, čím predstavujú najväčšiu komunitu Turkov mimo Turecka. Nevyjasnený vzťah medzi Nemeckom a Tureckom celé desaťročia definuje spolužitie Nemcov a Turkov, ktoré je často poznačené vzájomným kultúrnym a náboženským nepochopením.

Nemci si dodnes nedokážu zodpovedať otázku, či je islam vôbec súčasťou moderného Nemecka. Ľudia s prisťahovaleckými koreňmi, ktorí sa chceli neobmedzene hlásiť k Nemecku ako k svojej vlasti, boli tak vystavení zbytočne zložitému hľadaniu identity: stále sú považovaní za cudzích aj v Nemecku, aj vo svojich krajinách pôvodu.

Takáto nejasnosť má za následok napríklad mizerné vyhliadky v oblasti vzdelávania. Podľa nemeckého ministerstva školstva v Nemecku žijúci Turci sú na tom najhoršie. Šesťdesiat percent žien a polovica mužov nemá kvalifikáciu s ďalšou perspektívou. Pritom ide o čísla, ktoré sa v posledných desiatich rokoch vôbec nezmenili.

Sú predovšetkým dva dôvody pre takúto neuspokojivú situáciu. Po prvé, tureckí rodičia si často neuvedomujú význam školských a odborných certifikátov pre kariéru a všeobecnú integráciu svojich detí do nemeckej spoločnosti. Po druhé, je dosť nemeckých zamestnávateľov, ktorí majú výrazný nezáujem práve o spolupracovníkov s tureckými koreňmi.

Nový strach z Turecka

Nevydarený puč v Turecku môže byť vhodnou príležitosťou, aby v Nemecku žijúci Turci nadobudli perspektívnejšie postavenie v tamojšej spoločnosti. Veď mnohí z nich odsúdili Erdoğanov spôsob zmeny tureckého štátu. Jednoznačne sa tak prihlásili k tradičným európskym hodnotám. Môže to znieť paradoxne, ale práve preto, že turecký prezident je spornou osobnosťou, mohli sa bezproblémovo od neho dištancovať a zároveň upozorniť na to, že je potrebné sústrediť sa na všetko to, čo prezident v Turecku vraj ešte nepokazil a čo treba zachovať a najmä rozvíjať pre modernú Európu.

Ale čo so samotným Tureckom? Skutočnosť, že napríklad aj väčšina v Nemecku žijúcich Turkov bola prekvapená správami o nevydarenom puči, je dôkazom toho, aký obrovský nedostatok spoľahlivých informácií majú všetci Európania o Erdoğanovom spôsobe vládnutia a o charaktere tureckej spoločnosti. To vôbec nie je vhodný predpoklad na to, aby sa zvýšila tak či tak chabá dôvera Nemcov v politické Turecko.

Navyše to, čo Nemci oceňovali na Turecku, momentálne neplatí. Krajina na Bospore po nevydarenom puči prestáva byť vhodným cieľom dovoleniek. Tým stratila takmer všetko pozitívne, čo si s ňou Nemci spájajú. Namiesto toho stoja pred veľkým spoločenským otrasom, lebo nielen médiá špekulujú o tom, že čoskoro nastane hromadná migrácia Turkov, ktorí opustia Erdoğanovu krajinu. Pričom neustály prúd správ o tureckom prezidentovi, ktorý nevypočítateľným spôsobom zametá v štáte, určite prispieva k tomu, aby nielen medzi Nemcami rástol nový strach z Turecka.

Veľká neistota

Pri pohľade na Nemecko vidíme predovšetkým veľkú neistotu. Veď čo si myslieť o krajine, ktorá je údajne kľúčovou pri riešení utečeneckej krízy, no zároveň sa pravdepodobne stane jej novým ložiskom? Pritom v prvom rade nejde o problémy týkajúce sa iba tureckej krízy, ale o všeobecný pocit bezmocnosti. Jeden deň sa máme tešiť z toho, že Erdoğan prežil puč, ale už na druhý deň ho musíme odsudzovať za postup proti skutočným i zdanlivým protivníkom.

Turecký prezident má však ešte stále množstvo vplyvných spojencov. Erdoğan sa čoskoro stretne s ruským prezidentom Vladimirom Putinom a maďarským premiérom Viktorom Orbánom, ktorý považuje jeho štýl vládnutia za ukážkový, čo sa týka interpretácie pojmu slobody v našom storočí. Nemusí nám to vyhovovať, ale vidíme, že Erdoğana vôbec nemôžeme vyhnať z nášho vnímania európskej problematiky.

Okrem toho je práve v Nemecku veľa podnikateľov, ktorí majú záujem o rýchle rozšírenie svojich stykov s Tureckom. Zintenzívnenie obchodných kontaktov nikdy nebolo najhorším spôsobom vzájomného zbližovania. Ešte nevieme, ako sa uskutoční brexit, ale Turecko má dobré vyhliadky, aby profitovalo z čiastočného rozlúčenia sa Britov s Európou.

Angela Merkelová dobre vie, že sa nebude môcť jednoducho zbaviť tureckého prezidenta. Ak pôjde Erdoğan svojou cestou tak ako doteraz, treba s ním rátať ešte veľa rokov dopredu.

Nemusel by to byť debakel

Nemecká kancelárka sa momentálne musí rozhodnúť medzi dvoma alternatívami, z ktorých ani jedna nie je príliš lákavá. Buď môže zahryznúť do kyslého jablka a jednoducho tolerovať spôsoby tureckého prezidenta, čím prípadne prispeje k tomu, aby sa nerozpadol ďalší štát na hranici s Európou. Alebo sa môže vzdať svojej koncepcie partnerstva s Tureckom. Vtedy by však stratila svoju tvár. Takže v konečnom dôsledku môžeme rátať s tým, že Európa pod vedením Nemcov bude aj naďalej úzko spolupracovať s Tureckom.

Takáto kooperácia sa nemusí skončiť debaklom. No predpokladom na to je, aby sa Európania dohodli na úprimnom a jednoznačnom postupe voči Turecku. Nedáva napríklad zmysel, pokiaľ sa sústredia na témy, ktoré ďalšiu spoluprácu vylučujú. Samozrejme, že Európania nemajú záujem na tom, aby bol hocikde na svete obnovený trest smrti. Musíme sa však spýtať, či Európania znesú istú mieru zodpovednosti za aktuálne debaty o zostrení trestného zákona v Turecku, keďže do istej miery vystupňovali ľahostajnosť Erdoğana voči určitým európskym hodnotám. Veď demokratické reformy sa Turkom zatiaľ nikdy „neoplatili“ v tom zmysle, že by videli výrazný pokrok smerom k vstupu do Európskej únie.

Bude to bolieť

Európania, predovšetkým Nemci budú čoskoro musieť tvrdo zapracovať na tom, aby rozvinuli trvalú koncepciu svojho vzťahu k Turecku, ktorá bude znamenať oveľa viac ako mnohonásobne zdôvodnené konštatovanie, že ide o ojedinelý prípad.

Treba otvorene diskutovať o množstve otázok, týkajúcich sa predovšetkým tém, ktoré vyvolávajú neistotu. V prvom rade treba viesť otvorenú verejnú debatu o skutočnom význame islamu vo všednom živote Európanov. Bude to bolestivý proces a nezaobíde sa bez vzájomných zranení.

Zranení však majú šancu na ozdravenie a novú životnú energiu, ako ju práve potrebuje Angela Merkelová, aby našla perspektívnu cestu von z ňou vytvorenej tureckej klietky.

Karin Rogalska (1971)

Narodila sa v Brémach, študovala filozofiu, históriu, obchodné právo a public relations v Osnabrücku, Bonne, Berlíne a Zürichu. V rokoch 1997 – 1998 pracovala v Bundestagu, potom pre viaceré hospodárske médiá. Od roku 2002 pôsobí ako publicistka, prekladateľka a komerčná právnička v nemecky hovoriacich krajinách a štátoch visegrádskej štvorky.

Karin Rogalska

© Autorské práva vyhradené

58 debata chyba
Viac na túto tému: #Turecko #Angela Merkelová #Recep Tayyip Erdogan #pokus o prevrat v Turecku