Elity majú čoraz menej času na prijímanie kľúčových rozhodnutí. Problémy, ktoré musia riešiť, sú čoraz zložitejšie. Nastáva éra neistoty a jej koniec je v nedohľadne. Vytvorili sme civilizáciu, akej rozsah, zložitosť a vplyv na životné prostredie nemá s minulosťou ani približné porovnanie. Aj pád do temnoty, ktorý nás skôr či neskôr čaká, bude neporovnateľný s čímkoľvek, čo nám história ponúka.
To, že so svetom nie je čosi v poriadku, nám pripomenuli udalosti v Turecku. Nepodarený vojenský prevrat a Erdoganova pomsta. Treba ich však vnímať v širšom kontexte globálnych trendov. Čo niektorí označujú za najväčšiu geopolitickú katastrofu tohto storočia, je len špičkou ľadovca. Slovami štatistika Nicolasa Taleba je to jedna z mnohých „čiernych labutí“, teda málo pravdepodobných udalostí s vysokými dôsledkami. Keď sa spoločnosť stáva krehkou a nedokáže odolávať systémovému riziku, pravdepodobnosť čiernej labute narastá oveľa viac, ako si elity, ale i väčšina ľudí, chcú alebo dokážu pripustiť.
Neschopnosť reálne ohodnotiť riziko, a tým mu aj úspešne čeliť, zrejme pramení v našom kolektívnom optimizme. Nereálnym, až utopickým optimizmom, ktorý spôsobuje precenenie vlastných schopností, vysvetľujú historici mnohé absurdné rozhodnutia elít s katastrofálnymi následkami v minulosti.
Teraz sme takmer s istotou svedkami utopického optimizmu v Erdoganovom podaní. Jeho reakcia na nepodarený prevrat je masové zatýkanie vojakov, policajtov, sudcov, generálov, zákaz cestovania vysokoškolských učiteľov a znovuzavedenie trestu smrti. Celkovo sa jeho pomsta týka už desiatok tisícov ľudí a ich počet bude pravdepodobne narastať.
Lenže pokus o prevrat neprišiel ako blesk z čistého neba. Ide o výsledok dlhoročnej politiky vedúcej k potlačovaniu demokracie a slobody v Turecku, ale aj nadmieru odvážnej (až samovražednej) zahraničnej politiky. Stačí pripomenúť zostrelenie ruského bombardéra v novembri minulého roku, nepriamu podporu teroristov IS kupovaním ropy a umožnením voľného prechádzania hraníc či vyjednávanie s EÚ v súvislosti so zadržiavaním utečencov na tureckom území. Najnovšie si Recep Tayyip Erdogan naštrbuje vzťahy aj s USA, od ktorých žiada vydanie Fetullaha Gülena, vraj vinného z organizovania prevratu. Turecko sa vydalo na temnú cestu, z ktorej niet návratu.
Systémové riziko, teda širší kontext udalostí v Turecku, je stelesnené v rýchlo rastúcom počte obyvateľov a zhoršujúcich sa ekologických podmienkach v susedných krajinách. Nemožno ignorovať skutočnosť, že pri poslednom úspešnom prevrate v roku 1980 bola populácia krajiny takmer polovičná. S rastom populácie súvisí aj rýchly rast dopytu po energii, ktorý je rýchlejší iba v Číne.
Ďalší významný rizikový faktor predstavuje prílev utečencov zo susednej vysychajúcej a preľudnenej Sýrie. Možno o pár mesiacov nebude ťažké predstaviť si scenár, v ktorom sa Turecko vydá „sýrskou“ cestou. Ak by aj k nemu nakoniec nedošlo, a Erdogan zázračne dobrovoľne odstúpi (neurobil to však ani Baššár Asad v Sýrii), nezmení to skutočnosť, že aj Turecko je preľudnenou krajinou v púšti, z troch štvrtín závislej od dovozu energetických zdrojov zo zahraničia.
Svetový poriadok sa mení na svetový neporiadok. Jeden týždeň je to brexit, potom vojenský prevrat a najbližšie to môže byť roztržka v Juhočínskom mori. Našťastie, mladých ľudí to veľmi neznepokojuje, ako dokazuje mánia Pokémonov. Možno sa nakoniec všetko dobre skončí.