Igelitky, ale i mikroténové vrecká či PET fľaše sa veľmi často vyskytujú ako odpad vo voľnej prírode, znečisťujú vodné toky. Nejde však iba o slovenský problém. Ako ukázal i nedávny Svetový deň oceánov, tieto predmety patria medzi najväčších znečisťovateľov svetových morí a oceánov.
Odpad z igelitiek nie je taký komerčne a ani kvantitatívne zaujímavý ako odpad z PET fliaš, ale je rovnako kvalitný a využiteľný.
Problémom igelitových tašiek a plastov vôbec vo vzťahu k životnému prostrediu je ich „dlhovekosť“. Igelitky a mikroténové vrecká sú navyše i veľmi ľahké, čo len podporuje ich „putovanie“ po prírode, parkoch, na sídliskách i pri smetných zberných nádobách. Stretávame ich prakticky všade. Z tohto pohľadu je úsilie niečo s tým robiť viac ako vítané. Ale je ich spoplatnenie jediná cesta k riešeniu problému?
Ciest je určite viac a rovnako je i veľa argumentov proti ich používaniu. Niektoré sú veľmi radikálne a volajú až po úplnom zákaze ich používania. Igelitky aj mikroténové vrecká však plnia i svoju hygienickú úlohu v obchode. Niektoré protiargumenty sú možno dobre myslené, no musia vyvolať úsmev, iné sú vyslovene zavádzajúce.
Dávať do jedného mikroténového vrecka pri nákupe spolu ovocie a zeleninu je síce možné, ale problém vznikne pri pokladnici a pri konzumácii sa určite prejavia i rôzne vyvolané pachute. Ak sa má za igelitku platiť, tak by mala i niečo vydržať, ale bude zákazník platiť za tašku, ktorá sa mu často roztrhne už za pokladnicou? Nie je ich veľká spotreba sčasti spôsobená aj ich nekvalitou, často ani nie jednorazovosťou použitia?
Zavádzajúcimi sú tvrdenia o uvoľňovaní škodlivých látok pri pôsobení tepla a slnečného žiarenia na plastové obaly. Mimochodom, výraz „igelitka“ je žargónové označenie polyetylénovej tašky. Igelit je staršie označenie PVC fólie.
Ak voľne v prírode pohodené igelitky uvoľňujú na slnku škodliviny, tak čo asi potom uvoľňujú stovky hektárov fóliovníkov, kde fólia je, mimochodom, vyrobená z rovnakej suroviny ako igelitky?
Ako teda ďalej s igelitkami? Zákon číslo 79/2015 o odpadoch uložil výrobcom tzv. vyhradených výrobkov starostlivosť „od kolísky po hrob“, teda postarať sa aj o odpad vznikajúci po skončení životnosti ich výrobkov.
Tú svoju povinnosť môžu výrobcovia na základe zmluvy a za úhradu preniesť na Organizáciu zodpovedných výrobcov, ktorá má zabezpečovať zber odpadu a jeho zhodnotenie vrátane recyklácie.
Nepochybne i niektorá z organizácií zodpovedných výrobcov má zmluvný vzťah s výrobcom, respektíve dodávateľom igelitiek na trh a má za svoju starostlivosť o tento potenciálny odpad i zaplatené.
Igelitové tašky sú veľmi dobre recyklovateľný odpad, nie sú síce vhodné na deky, rohože či výplne protihlukových stien, ale napríklad na fólie. Je škoda tento odpad ako surovinu nevyužiť. Chce to možno len zo strany Organizácie zodpovedných výrobcov dopracovať systém zberu. Napríklad aj umiestnením samostatných zberných nádob v obchodoch.
Je isté, že odpad z igelitiek nie je taký komerčne a ani kvantitatívne zaujímavý ako odpad z PET fliaš, ale je rovnako kvalitný a využiteľný. A zákon ukladá povinnosť postarať sa oň. Spoplatnenie igelitiek je iste cesta k možnému zníženiu ich spotreby, no určite to nie je cesta k riešeniu zhodnocovania odpadu z nich.