Pod nevyhnutnou rekonštrukciou a omladením vedenia strany nemal na mysli iba dobrovoľné odstúpenie podpredsedov Roberta Kaliňáka pod tlakom kauzy Ladislav Bašternák a Pavla Pašku, ale nepriamo do nej zahrnul i doteraz nedotknuteľného Roberta Fica.
Aj keď svoju opovážlivosť siahnuť čo len v predstavách na doteraz nedotknuteľného predsedu krotil odvolávaním sa na jeho vlastné úvahy z nedávnej minulosti alebo ich zmierňoval iba odchodom z čela strany a nie z exekutívy, rozhorčené reakcie na jeho „kacírsku“ personálnu obnovu vedenia strany prišli vzápätí z úst jej ideológa Marka Maďariča, ktorý na rovinu zmietol Zalove úvahy zo straníckeho stola.
Fico nie je odkázaný na Smer, ale skôr jeho členovia, regionálni i republikoví funkcionári sú „životne“ závislí od pretrvania svojho lídra na čele strany.
Rázna a odmietavá odpoveď teda neprišla od bezvýznamného člena vedenia Smeru, ale od ďalšieho z podpredsedov, ktorý len nedávno pohrozil abdikáciou z kresla ministra kultúry, ak bude SNS blokovať jednu z programových priorít vlády historického kompromisu – zvýšenie koncesionárskych poplatkov. Aj keď sa zdá, že napokon z neústupčivej pozície cúvol a nepoloží svoju ministerskú hlavu na klát kvôli RTVS a Václavovi Mikovi, nie je vylúčené, že na decembrovom povolebnom sneme ponúkne svoju rezignáciu na post podpredsedu Smeru. Na rozdiel od Kaliňáka či Pašku je však skôr pravdepodobné, že ju delegáti na návrh predsedu Fica neprijmú. Zalove úvahy o personálnej obmene čerstvej krvi vo vedení strany majú racionálny základ. Ak v podpredsedníckych kreslách Smeru nahradia „starú“, myšlienkovo vyčerpanú garnitúru zakladateľov strany nové tváre Kažimíra, Pellegriniho, Rašiho či Ondruša, Smer zabije dve muchy jednou ranou. Výmenou Pašku a Kaliňáka naoko prestrihne v očiach verejnosti pupočné šnúry k oligarchom a podnikateľským skupinám v pozadí Smeru a zmyje od ich starých nánosov aspoň naoko svoj stranícky štít. Biznismenov prisatých k strane tým prinúti obnovovať svoje obchodné kanály cez náhradné „bajpasy“, ale každé presmerovanie chvíľu trvá. Smer tým získa minimálne čas na svoju programovú rekonvalescenciu do budúcich volieb a poskytne ju vlastne aj svojmu lídrovi po jeho nedávnych zdravotných problémoch.
Aj keď Zalove úvahy môžu dláždiť ušľachtilé pohnútky vymaniť Smer z povolebnej defenzívy, ohlas na ne nepočuť zvnútra strany. Len súzvučnosť europoslaneckej enklávy Zalu, Flašíkovej-Beňovej a Smolkovej na personálny audit vedenia strany vrátane úvah o Ficovom stiahnutí sa z čela strany určite nebude stačiť a zostáva iba zbožným želaním Kaliňákových vnútrostraníckych odporcov. To, čo reálne od decembrového snemu Smeru možno čakať, je ústup Kaliňáka s Paškom z podpredsedníckych kresiel strany a nanajvýš abdikáciu ministra vnútra z ministerského kresla. Ale očakávať Ficovu rezignáciu na líderstvo je pre členov, funkcionárov i vedenie Smeru nereálne.
Ak niekto o takomto zásadnom personálnom kroku na čele Smeru rozhodne, nebudú to ani prívrženci personálnych zmien, ani delegáti snemu, ale jedine Fico z vlastného rozhodnutia a len pod akútnou hrozbou pooperačných komplikácií. Aj v prípade, že by pretrvávali, rozhodujúca väčšina členov a funkcionárov strany bude nástojiť na tom, aby zostal na čele strany, pretože Smer bez Fica by na dlhé trate neprežil. A ak by aj prežil, naštartoval by trajektóriu postupného rozpadu buď do konca volebného obdobia, alebo po ňom.
Napriek tomu, že každý smrteľník je nahraditeľný, aj Zala ako niekdajší líder malej Sociálnej demokracie i ako profesionálny politológ si musí byť vedomý, že nie Fico je odkázaný na Smer, ale skôr jeho členovia, regionálni i republikoví funkcionári sú „životne“ závislí od pretrvania svojho lídra na čele strany. Ak sa z čela strany najskôr z vlastného popudu vytratí, aj z tých, čo o možnosti jeho teoretickej výmeny uvažujú, sa skôr či neskôr stanú „bezmenní“ ľudia mimo akéhokoľvek záujmu verejnosti o ich služby.
Fico je aj napriek prechodnej defenzíve ostrieľaným stratégom. Ak Smer siahne po personálnom okysličení straníckej krvi na svojom decembrovom sneme, otvára sa mu dvojsečné strategicko-taktické riešenie, ako sa vymaniť spod zatiaľ jalového a jednosmerného tlaku opozičnej ofenzívy. Buď dotlačí k abdikácii Kaliňáka, aby otupil ostrie tandemu opozičných strán SaS a OĽaNO, a zabetónuje moc do roku 2020, alebo vyvolá predčasné voľby po slovenskom predsedníctve EÚ. Dovtedy nedôjde k takým preferenčným stratám, aby v strategickom spojenectve so SNS (cca 40 percent) nepokračoval v novom koaličnom preskupení s tretím do mariáša (Most po zlúčení sa s SMK, prípadne KDH, ak by sa prešplhalo cez preferenčný parlamentný prah) až do roku 2021.