Hľadanie najvyššej hodnoty za peniaze, ako to predstavil tím okolo zosnulého šéfa Inštitútu finančnej politiky Martina Filka, má však väčšie ambície, ako „len“ analyzovať efektívnosť investícií. Cieľom je predovšetkým zmena filozofie fungovania verejných inštitúcií. V rámci nej by malo dôjsť k posilneniu schopností identifikovať a zhodnotiť alternatívne riešenia pri každom významnejšom rozhodnutí, a to na základe exaktnej a transparentnej metodiky. Takáto idea si zaslúži uznanie, podporu. A diskusiu.
Najprv treba predoslať, že z niektorých mediálnych ohlasov má človek pocit, že do roku 2016 bola verejná politika čistou dojmológiou postavenou na neobjektívnych základoch. Takéto prípady určite nájdeme, ale Slovensko nebolo krajinou, ktorá fungovala len zo zotrvačnosti a podľa subjektívnych predstáv ľudí vo verejnej službe. O čo sa opierali všetky zásadné reformy, ktorými bolo Slovensko povestné? Alebo žeby aj tie boli postavené viac na presvedčení ako na empirických analýzach? Nezačíname z bodu nula.
Idea „najvyššej hodnoty za peniaze“ predstavuje však dôležitý krok. Neusiluje sa o zmenu v jednej – akokoľvek širokej – oblasti rozhodovania, ale o systémovú zmenu rozhodovania ako takého. Otázkou je, či si táto úloha vystačí s úzko zameranou ekonomickou analýzou. Hoci ekonomický fundament verejných politík a nevyhnutnosť kontinuálne strážiť vynakladanie verejných zdrojov nemožno spochybniť, je ťažké akceptovať predstavu, že tým sa vyčerpáva obsah a zmysel verejnej služby. Rozhodnutia vo verejnej politike sa týkajú i oblastí, ktorých fungovanie a prínos pre spoločnosť sa vzpierajú „účtovníckej“ logike. Ide o oblasti, v ktorých identifikáciu zmysluplných alternatív a ich zhodnotenie iba ťažko vtesnáme do škatuľky nákladov a prínosov.
Ekonomizujúci prístup k analýze politík, v ktorých správne rozhodnutie závisí od pochopenia ďalších, neekonomických súvislostí, vytvára riziko veľkého zjednodušenia a slabo informovaných politických volieb. Tento problém môžeme hodiť za hlavu, ak hovoríme o hodnotení investícií do nových diaľnic alebo nových nemocníc.
Jeho kontúry začnú byť ostrejšie, keď budeme chcieť podporiť inkluzívne vzdelávanie, meniť dizajn aktivačných prác, bojovať s rasizmom v školách či zlepšiť šance mladých ľudí opúšťajúcich detské domovy. Ekonomická analýza je tu povinnosťou. Ale určite nestačí.
V diskusiách s kolegami ekonómami občas zaznie, že takáto argumentácia kryje neochotu alebo neschopnosť stanoviť kvantitatívne ciele, ktoré by umožnili odmerať úspešnosť opatrení. Nemyslím si to. Kritika univerzalistických nárokov ekonomickej analýzy neznamená rezignáciu na prijatie konkrétnych, vymožiteľných politických záväzkov. Je upozornením, že príprava podkladov na politické rozhodnutia by mala zohľadňovať vrstevnatosť fungovania spoločnosti a pluralitu „logík“, ktoré v nej pôsobia. Inštitucionálna reforma by mala byť preto nielen príležitosťou na posilnenie odborného zázemia verejných inštitúcií, ale aj pre nárast jeho rôznorodosti.
Slovensko je krajina, ktorá je stále hladná po reformách. Ustavičným a často nezmysleným používaním toto slovo postupne stratilo svoj význam. Projekt Hodnota za peniaze mu stratený étos môže vrátiť späť. Požiadavka na dôsledné zvažovanie alternatív v politike sa však musí týkať aj tých, ktorí túto požiadavku formulujú.