V Česku robili všetko naopak ako na Slovensku. Odborári ponúkli dohodu ministerke, pripravili informačnú kampaň Koniec lacných učiteľov. Na Slovensku akákoľvek zmienka o tom, že sa musia predstavitelia školstva dohodnúť s ministerstvom na jasnej komunikácii voči verejnosti, vyprovokovala cholerické reakcie. Aká komunikácia? Je povinnosťou ministra zvýšiť platy a hotovo!
Pritom to ministrovi neuľahčovali. Ak vedenie rezortu navrhovalo, podobne ako v Česku, dohodu na jednotnej cifre zvýšenia miezd, školskí predstavitelia sa snažili tromfnúť nielen ministerstvo, ale aj jeden druhého v tom, kto príde s vyšším číslom. Vôbec, aktivisti už aj tak zmätenú diskusiu o školstve ešte zahmlievajú, aj pre chaos vo vlastných radoch.
Predstavitelia Slovenskej komory učiteľov (SKU) z času načas ministerstvu navrhnú, že by chceli pre pedagógov zvýšenú právnu ochranu. Na ministerstve im v texte zákona ukážu, že tá zvýšená právna ochrana tam už nejaký čas je. Zástupcovia sú príjemne prekvapení, poďakujú. Napriek tomu sa situácia pri najbližšej návšteve zopakuje. Žiaľ, to neprekvapuje. Časť školských predstaviteľov nevidí svoju misiu v systematickom presadzovaní jasne definovaných zmien, ale iba v tom, že programovo „frfle“.
Napríklad na rodičov. SKU na jar navrhovala zaviesť do zákona inštitút vylúčenia žiaka zo školy. V takom prípade sa má oň na svoje náklady postarať rodič. Je to len jedna z mnohých perličiek z dielne SKU. Tá je presvedčená, že za výsledky školstva nesú zodpovednosť zlí rodičia a treba ich nejako potrestať.
Ešte horšie je programové zavádzanie, napríklad detinským slovičkárením. „Nie je pravda, že máme dvojmesačné prázdniny, ako si ľudia myslia!“ Iste, nevolá sa to prázdniny, ale fakt je, že pedagóg má na základe Zákonníka práce oproti inému zamestnancovi dvojmesačnú výmeru dovolenky. Osem týždňov. Bodka.
Podobne je útrpné počúvať, že učitelia, aby sa uživili, mávajú ešte druhé zamestnanie. Keď som bol ministrom, mal som na to jednoduchý test. Ľubovoľnú skupinu učiteľov som vyzval, aby zdvihol ruku ten, kto má zamestnanie aj mimo školy. Nezdvihla sa ani jedna.
V lepšom prípade to vraj bolo myslené tak, že si učitelia privyrábajú v eurofondových projektoch. Tie sú však konštruované len a len pre nich a v žiadnom prípade nesmú zaberať významnú časť úväzku. V horšom prípade niekto začal tvrdiť, že triednické povinnosti považuje za druhé povolanie. To je doslova smiešne. Podobne ako tvrdiť, že učiteľ musí bežné pracovať až do noci, lebo si „pripravuje veci na druhý deň“.
Iste, poctivý pedagóg to v niektorých obdobiach naozaj nemá s časom ľahké. Ale bežná prax to jednoducho nie je. Navyše, takéto poznámky iritujú ľudí z iných zamestnaní, kde je dnes už bežné, že niečo musíte robiť aj doma. Časť verejnosti sa tak ešte tvrdšie obracia proti učiteľom.
Inými slovami, verejná diskusia by nemala byť prehliadkou neuróz. Školská verejnosť má právo žiadať viac peňazí. Pre túto požiadavku musí hľadať spojencov a mať pripravený jasný postup, od jednotlivých fáz vyjednávania až po eskaláciu, napríklad v podobe štrajku. Kopať okolo seba bez rozmyslu, iba preto, aby sa pár jednotlivcov dostalo do médií, nepomôže. A, mimochodom, je to veľmi zlý príklad pre žiakov a študentov.