Na druhej strane médiá pravidelne prinášajú prepočty, podľa ktorých na bežné tovary dennej spotreby, azda s výnimkou energií a nákladov na bývanie, musíme pracovať podstatne menej ako pred novembrom 1989. Máme sa teda lepšie ako za bývalého režimu alebo horšie?
Blahobyt nezávisí iba od materiálnych faktorov, ale aj od subjektívneho pocitu nespravodlivosti.
V skutočnosti na túto otázku jednoznačná odpoveď neexistuje. Je pravda, že reálne mzdy na Slovensku boli už v roku 2014 vyššie ako v roku 1989 o 13 percent. Ale na úroveň z roku 1989 sa dostali až v roku 2007, teda takmer po dvoch dekádach transformácie, čo predstavuje život jednej generácie.
Dôvod na oslavu pritom trval krátko, lebo v roku 2008 prepukla globálna finančná kríza a pokles reálnych miezd trval prakticky do konca roka 2011. Rastový trend sa podarilo naštartovať až v roku 2012.
Tieto údaje sa však týkajú štatisticky priemerného, teda neexistujúceho občana Slovenska. Vnímanie blahobytu a šťastia je navyše vysoko subjektívna kategória. Postkomunistické spoločnosti si svoje „sny“, teda predstavy o blahobyte, neboli schopné vo všeobecnosti zadefinovať. Navyše prudká individualizácia po roku 1989 spôsobila, že ľudia z rôznych vrstiev či regiónov sa prakticky o problémy „tých druhých“ ani nezaujímajú.
Preciťovanie „dobrého“ či „lepšieho“ života ovplyvňujú viditeľné sociálne rozdiely. Takmer každý pozná vo svojom okolí príklady tých, čo sa v dôsledku transformácie ocitli na strane porazených a je mnoho takých, ktorí žijú v každodennom strachu, že by sa medzi nimi ocitli.
Svoju situáciu porovnávame so životom v susednom Rakúsku, ale aj v iných štátoch, napríklad v Česku. Nezamestnaní alebo podstatná časť Rómov, či ľudia v tzv. hladových dolinách nemajú kúpyschopnosť na takej úrovni ako Bratislavčania, ktorí štatistický priemer reálnych miezd vylepšujú, pričom príjem pod úrovňou 500 eur malo v roku 2015 18 percent obyvateľov, ďalších 23 percent sa pohybovalo na úrovni 500 až 700 eur. Celkovo 12,3 percenta obyvateľov žilo pod oficiálne definovaným pásmom chudoby.
Keďže náklady na bývanie stúpli, ich spotreba je nevyhnutne iná ako v prípade vyšších príjmových skupín. Slováci vo veľkom nakupujú, nie však iba preto, lebo môžu, ale aj preto, lebo musia. Stará domáca technika odchádza, autá ľudia kupujú aj preto, lebo verejná doprava je poddimenzovanejšia ako v minulosti. Veľká časť materiálneho blahobytu sa realizuje aj za cenu zadlžovania rodín. Mnohí dokážu zabezpečiť rodinu za cenu práce v zahraničí, čo však prináša neraz aj odcudzenie a rozpad rodín.
Pocit blahobytu sa teda nedá redukovať iba na výšku príjmu. Určuje ho aj spokojnosť s pracovným životom, vnímanie perspektívy zajtrajšieho dňa a svojich detí, vlastnej bezpečnosti a úroveň spravovania krajiny. Súvisí s tým vnímanie situácie v školstve, zdravotníctve a toho, či sa môžeme spoľahnúť na potrebnú pomoc v chorobe či starobe.
Napokon, pocit subjektívnej spokojnosti závisí aj od toho, do akej miery sa človek cíti dostatočne ocenený a je rešpektovaná jeho dôstojnosť a či sa napríklad pre korupciu mocných necíti byť v ešte podradnejšom postavení ako vtedy, keď bol diskriminovaný iba za to, že nemal červenú knižku.
Podľa prieskumu liberálneho think tanku IVO a Sociologického ústavu Akadémie vied ČR z roku 2014 len približne 24 percent oslovených v SR si myslelo, že v porovnaní s rokom 1989 majú väčšiu možnosť získať lepšie postavenie na základe poctivej práce, až 46 percent tvrdilo, že zostala rovnaká.
Pokiaľ ide o zvýšenie možnosti ľudí ovplyvňovať politické rozhodnutia, iba 31 percent si myslelo, že v porovnaní s režimom spred novembra 1989 sa situácia občanov, ako sú oni, zmenila k lepšiemu, kým 23 percent tvrdilo, že sa trochu alebo omnoho viac zhoršila a podľa 36 percent zostala približne rovnaká. Takéto výsledky spochybňujú legitimitu výsledkov ponovembrovej transformácie v jej základných ukazovateľoch, vrátane dosahu demokratických zmien na život občana.
Marginálne postavenie „starorežimovej“ KSS svedčí o tom, že väčšina spoločnosti sa napriek artikulovanej nespokojnosti do obdobia novembra roku 1989 vrátiť nechce. Obdobie transformácie však bolo pridlhé na to, aby ľudia dokázali pozitívne oceniť jej výsledky.
Blahobyt nezávisí iba od materiálnych faktorov, ale aj od subjektívneho pocitu nespravodlivosti. Preto sa môže stať, že politické otrasy a prípadný nástup autoritatívneho režimu nebude spôsobený iba biedou, ale aj takými faktormi ako korupcia, vedomie beztrestnosti mocných alebo strach o vlastnú bezpečnosť.