Jej osnovné články sa pravdepodobne začali písať v kanceláriách podpredsedov Národnej rady Bélu Bugára a Andreja Hrnčiara, za chrbtom nič netušiaceho predsedu parlamentu Andreja Danka, ale čosi predsa len šípiaceho zakladateľa Siete Radoslava Procházku. Kontúry zákulisného komplotu však mohli uzrieť svetlo sveta iba s tichým požehnaním Smeru.
Gazda si v Sieti svojvoľne sprivatizoval všetok vplyv na výsady moci v rezorte dopravy. K výstupom benefitov mal prístup iba jeho priateľ Brecely a vedúci služobného úradu ministerstva Čepko.
Strach z ožívajúcej kolaborácie niekdajšieho straníckeho „kamarádšaftu“ Hrnčiar – Bugár bol vlastne aj otcom Procházkovej myšlienky vystriedať Hrnčiara v podpredsedníckom kresle NR SR.
Chcel ustrážiť sprisahania, ktoré sa kuli za jeho chrbtom. Hrnčiar so štyrmi kolegami bez vlastného poslaneckého klubu boli zástancami včlenenia sa do parlamentného klubu Mostu-Híd, prípadne aj postupného programového prelínania dvoch príbuzných strán naľavo od stredu.
Táto myšlienka mala svoje rozumné opodstatnenie ako symbolický štart spájania sa štandardných stredopravicových strán na spôsob integrácie ľavice začiatkom uplynulého desaťročia. Ale integrácia je vždy bolestivá aj pre malé strany bez vplyvu, a nieto ešte parlamentné a vládne. Procházkova Sieť zaťažila svoje predvolebné preferenčné nádeje na lídra pravice bremenom vysokej pôžičky, ktorú musela aj v mrákotách povolebného šoku z prepadu vo voľbách splácať.
Nečudo, že gazda Procházka chránil v prvom rade svoj stranícky i osobný záujem na splatení dlhov Siete, za ktoré ručil spolu so stranou aj vlastným majetkom. A navyše, úzkostlivo sa snažil ustrážiť si vplyv na jediný zdroj „moci“ a z neho plynúcich dividend – ministerstvo dopravy. Preto do rezortného kresla posadil svojho priateľa Romana Brecelyho.
Ale do vzniku, činnosti i nákladnej predvolebnej kampane investovali aj Procházkovi spoluzakladatelia Siete. Len traja z nomádov zainvestovali do nádejného projektu takmer 200-tisíc eur v predvolebnom roku. Keďže sa obávali o návratnosť svojich investícií, ktoré uviazli v povolebne roztrhanej Sieti, naliehali na predsedu, aby sa im čo najskôr vrátili. Podľa hodnoverných informácií sa tak malo udiať hneď z prvej tranže štátneho príspevku pre stranu za volebný výsledok.
Ani potom sa im však nevidelo, že gazda si v Sieti svojvoľne sprivatizoval všetok vplyv na výsady moci v rezorte dopravy. K výstupom benefitov mal prístup iba Procházkov priateľ Brecely a vedúci služobného úradu ministerstva a kancelár Siete v jednej osobe Marek Čepko (inak tiež známy podnikateľa Radoslava Barana, o ktorom sa hovorí ako o sivej eminencii Siete či skôr Radoslava Procházku).
Ak by sme teda mali pravým menom nazvať dôvody, pre ktoré sa až do rozkolu vyostril vzťah medzi Procházkom a hrnčiarovcami, tak by to bolo „gazdovo“ uzurpovanie si vplyvu na jediný kanál moci Siete v koaličnej vláde a jeho neochota sa aj s tým málom podeliť so spoluinvestormi do ich spoločného politického projektu.
Minister dopravy a novozvolený predseda Siete Brecely sa podujal ako gazdov priateľ proti jeho vôli (?) „s krížikom po funuse“ na rolu zmierovateľa prívržencov Procházku a hrnčiarovcov. Na sneme ešte dostal poverenie pokúsiť sa o zmier medzi nezmieriteľnými.
Hrnčiarovci necúvli pred novým predsedom, lebo sa v predstihu dozvedeli, že ich gazda už so Sieťou nespája svoju politickú budúcnosť, ale už si vyhliadol nový dvor dodatočného sudcu Všeobecného súdu EÚ v Luxemburgu.
Hra politicko-mocenských intríg v najmenšej vládnej strane sa touto prešpekulovanou zápletkou definitívne skončila. Ako to už zvyčajne v jej rozuzlení býva, paradoxy sú jej pointou. Politicky neskúsený Brecely opúšťa post ministra dopravy, na ktorý ho ako krízového manažéra dosadili práve jeho priatelia (gazda s Baranom).
Lenže práve ich pričinením sa stal v očiach verejnosti „bielym koňom“ nielen na vládnom, ale i straníckom poste definitívne mŕtvej vládnej Siete. Padol na oltár zákulisných hier svojho talentovaného, ale prešpekulovaného gazdu, aby bol bez pričinenia, len kvôli svojej lojalite a naivite na smiech všetkým zúčastneným. Ďalšou obeťou vernosti gazdovi môže byť jediná „bezprizorná“ poslankyňa Siete Alena Bašistová.
V sieti Mostu, v ktorej skončilo päť poslaneckých „žetónov“ Siete, sa navyše trepoce zlatá rybka ministerstva dopravy a šťastný rybár Bugár poškuľuje aj po troch štátnotajomníckych postoch skrachovaného gazdu.
Práve vo chvíľach politickej eufórie, keď sa štvorkoalícia zmenšuje na trojspolok, by mal byť líder Mostu obozretný. Pretože úlovok zo Siete sa môže stať prvým vážnym jablkom sváru koalície. Pridať sa k „druhým husliam“ SNS hneď za primáša Roberta Fica kšeftovaním s prebehlíkmi môže do vládneho orchestra vniesť prvú vážnu kakofóniu.