Čo ak je už neskoro?

Brexit a Trump, Kotleba a Le Penová, AfD, protesty, kam až oko dovidí. A tak by bolo načase postaviť otázku: „Kedy príde vaše ospravedlnenie, milí pravicoví neoliberáli?“ povedzme v zmysle: „Prepáčte, mýlili sme sa.“

25.08.2016 17:00
debata (20)

Vysvetlení najhorúcejšej témy sezóny „Kde sa vzala protestná nálada?" je na stole viac než dosť. Špeciálne v slovenskom éteri v nich však absentuje podstata, to, čo je kľúčovou súčasťou antisystémového sentimentu más na Západe. Teda pocit bazálnej nespravodlivosti ekonomického systému, v ktorom žijeme.

Vo svetle nášho zhrozenia z úpadku demokracie nebolo by od veci počuť od propagátorov systému menej štátu priznanie, že to nedomysleli a že si to pôjdu doštudovať.

Nie náhodou sa revolta rozširuje najmä v prostredí nižších stredných tried s nízko platenou prácou alebo bez nej, v regiónoch s chabou perspektívou, medzi ľuďmi obávajúcimi sa o zabezpečenie seba a svojich detí.

Neprekvapuje, že takýto človek nadobúda strach, že aj to málo, čo má, mu teraz zoberie moslimský utečenec alebo Róm z osady. Nie náhodou zbierajú dnešní tribúni politické body aj za sociálnu rétoriku o tom, ako treba pomáhať ľuďom, na ktorých štát a Európa údajne zabudli.

A zabudli? Známe sú čísla o profite z ekonomického rastu, zvyšovania produktivity a technologického pokroku v západnom svete. Takže ani nepotrebujeme nejaké Panama Papers či privatizáciu ziskov a socializáciu strát, aby nám došlo, že systém globálneho kapitalizmu má nespravodlivosť zapracovanú v genetickom kóde.

Dnes už našťastie väčšina príčetných vie, že Reaganov štát, ktorý nie je riešením, ale problémom, a Thatcherovej neexistujúca spoločnosť akosi zabudli na to, že model „každý za seba“ dôsledne produkuje masy frustrovaných voličov.

Vieme, že slobodný trh a voľná súťaž, ktorá v prostredí malých a stredných firiem funguje dobre, pretože generuje efektivitu a kvalitu, v globálnom meradle sú dokonale zničujúce. Pre naozaj veľkých hráčov je totiž efektívnejšie v boji s podfinancovaným štátom prispôsobovať si systém podľa svojich potrieb, a teda, že tento systém požiera samotnú demokraciu.

Alebo že minimálny štát asi ťažko zabezpečí zdroje na platy kvalitných učiteľov, ktorí vštepia mládeži, že nenávidieť a znevažovať inak vyzerajúcich nie je „cool“. Už to vieme, ale možno dnes je už neskoro.

Stačilo sa zhodnúť na akejsi únosnej miere sociálneho kompromisu, rovnováhy štátu a kapitálu, politiky a trhu, ktorá zaručí spravodlivejšie rozdelenie životných šancí a tým logicky aj menej frustrovaných voličov. V druhej polovici minulého storočia to na Západe dlho fungovalo. To bola tá zlatá éra tzv. sociálneho trhového hospodárstva, toho v západnom Nemecku, kam sa všetci chceli presťahovať.

Dnes sme však niekde úplne inde. Ekonomická globalizácia posledných desaťročí rozdrvila na prach spôsob života, v ktorom fungovala najmä nižšia stredná trieda Západu. Liberalizácia a otvorenosť, ktoré priniesli obrovské možnosti a výhody pripraveným, finančne vybaveným a šikovnejším, pre masy znamená existenčné neistoty, obavu o ich pracovné miesta, o status a spôsob života, najnovšie aj o samotnú bezpečnosť.

Politika nevytvorila mechanizmy ich inklúzie, naopak, dostávajú sa čoraz častejšie na okraj. Podľa najnovšej štúdie McKinsey od roku 2005 do 2014 stagnovali alebo klesli príjmy 65 až 70 percentám ľudí v najrozvinutejších ekonomikách sveta, napriek technologickému pokroku a rastu produktivity práce a paralelne so zrýchľujúcim sa rastom nerovností. Títo ľudia sa teraz obracajú chrbtom nielen kapitalizmu, ale aj demokracii ako takej.

V súčasnosti je „trendy“ charita, sociálna zodpovednosť firiem, nadácie a dobrovoľnícke iniciatívy. Všetko skvelé, lenže charita bude vždy prispievať na pomoc z toho, čo bohatému zostane.

Nepôjde o solidaritu ako princíp, o funkčný sociálny štát, ktorý premyslený sociálny výdavok vníma ako investíciu do toho, aby nás tu bolo čo najviac vzdelaných, zdravých, schopných pracovať, čítať aj trochu viac ako bulvár, nebyť frustrovaný a nevoliť extrém. Napokon tvrdé údaje dokazujú, že v rovnejších – pozor, nie rovných, iba o kus rovnejších – spoločnostiach sa žije lepšie v celom rade parametrov.

Tieto zistenia sú už dlhší čas na Západe súčasťou mainstreamu. U nás bolo celé prvé dve desaťročia transformácie čokoľvek „sociálne“ onálepkované ako boľševické, „komančovské“, ľavičiarsky pomýlené. Ľuďom, ktorí v prieskumoch preferovali plnšiu chladničku pred slobodou a demokraciou, sa vysmievali.

V empatii a hlbšom pohľade na sociálnu realitu sme vždy vynikali… A tak by hádam nebolo od veci počuť dnes, vo svetle nášho zhrozenia z úpadku demokracie, od propagátorov systému „menej štátu“ priznanie, že to zďaleka nedomysleli a že si to pôjdu doštudovať. Úplne stačí otvoriť si napríklad britský Economist, ktorý píše, že „najdôležitejšou vecou je zaviesť politiky, ktoré prínosy globalizácie rozdelia širšie“. Teda spravodlivejšie.

© Autorské práva vyhradené

20 debata chyba
Viac na túto tému: #demonštrácie #extrémisti #globalizácia