Do verejného diskurzu systematicky zanášajú neexistujúce pojmy, ich interpretácie historických udalostí a súvislostí nie sú ani interpretáciami, ale iba neforemným výplodom ich fantázie. To, že tomu nerozumejú oni, je ich problém, ale to, že to nedokáže rozoznať samospráva volená občanmi (sic!) je žalostné. Viesť prednášku vo verejných priestoroch nie je právo. Čím sa to starostovia a samosprávy oháňajú?
V niektorých kníhkupectvách sa predávajú knihy, ktoré okrem toho, že zneužívajú krehkosť doby a populácie a snažia sa deformovať akékoľvek racionálne myslenie, nemajú iný účel, než priniesť predajcom zisk. V poriadku, je to ich právo. Ale potom aspoň nech nepíšu blogy o tom, ako to robia v mene spoločenskej osvety a rovného prístupu k informáciám, lebo sa neskutočne zosmiešňujú. Čo je však horšie, stavajú tým na jednu úroveň ľudí, ktorí sa roky tvrdo venujú výskumom a metodologicky spracovávajú ich výsledky, a ľudí, ktorí sa cez noc stali odborníkmi na všetko vďaka internetu.
Presne toto isté robia samosprávy, ktoré v mene spravodlivého prístupu zamieňajú demokraciu a slobodu prejavu so slobodou trestnej činnosti a slobodou povedať akýkoľvek nezmysel a prezentovať ho ako rovnocenný so systematickou akademickou činnosťou humanitných vied.
Súčasná spoločenská klíma je veľmi nestabilná a samosprávy by si mali uvedomiť, že je ich povinnosťou prispievať k jej zlepšeniu a kultivovať ju. Byť primátorom neznamená len, obrazne povedané, postaviť v meste lavičky a ihriská. Zodpovednosť siaha omnoho ďalej a ide ruka v ruke s pridelenou mocou. Kedy sa toto stane na Slovensku realitou?
Výstava fotografií a prednáška predstavujú priestor spoločenskej interakcie. V kontakte s nimi sa vytvára priestor na ovplyvňovanie myslenia, čo môže byť veľmi nebezpečné, ak nie sú prítomní odborníci, ktorí by tieto bludy mohli vyvrátiť.
Je úplne legitímne kritizovať súčasné pomery, poukazovať na prehlbovanie rozdielov medzi obyvateľmi či dožadovať sa demokracie a ľudských práv v praxi. No aj tento proces musí byť objektívny. Každá kritika musí vychádzať z konzistentnej argumentácie.
Ak v tomto prípade niekto použije pojem genocída, ktorý má svoj právny a spoločensky zaužívaný význam na niečo iné, tak to nie je len neprofesionálne, ale predovšetkým nebezpečné. Zľahčuje to systematické utrpenie, ktoré je nasmerované voči konkrétnej národnostnej, rasovej alebo náboženskej skupine. Nejde však o samotné utrpenie, ale o jeho pôvod, ktorý je v tomto prípade najdôležitejší. Tento paragraf je mimoriadne účinný, keďže pomáha predvídať a zabraňovať praktikám moci, ktoré by ku genocíde potenciálne mohli viesť.
Ak chce niekto kritizovať sociálne pomery na Slovensku, nemôže verejnosť zavádzať a manipulovať používaním pojmu genocída, pretože chudoba a nerovnosť postihujú ľudí bez ohľadu na ich národnostnú, rasovú či akúkoľvek inú príslušnosť. Chudoba predstavuje závažný spoločenský problém a samozvaní riešitelia, ktorí tvrdia, že poznajú na ňu liek, klamú občanov a v konečnom dôsledku ju systematicky prehlbujú, pretože namiesto reálnej kritiky pomerov rozoštvávajú ľudí proti sebe.
Ako demokratická spoločnosť nevieme nikdy úplne zabrániť existencii takýchto myšlienok. Nemusíme im však pomáhať a legitimizovať ich tým, že im poskytujeme priestor, ktorý je výsostne verejný. A toto je niečo, čo niektoré samosprávy už urobili a neexistuje preto ospravedlnenie. Ide však aj o varovný prst pre všetky politické subjekty, aby konečne riešili chudobu na Slovensku ako systémový problém, pretože pod oknami im túto agendu prebrali fašisti. Prebudia sa, až keď bude neskoro?