Čo rebríčky škôl neukazujú

Základným stavebným kameňom školy je dobrý učiteľ. To je to najvzácnejšie, čo škola môže mať a najdôležitejšie z toho, čo žiaci potrebujú.

06.09.2016 10:00
debata (1)

Ak sa má zvyšovať efektívnosť vyučovania, musia sa zmeniť nielen nároky na učiteľov, ale aj podmienky ich práce, kritériá ich hodnotenia a finančná odmena. Výkonnosť učiteľov a škôl by sa mala prestať hodnotiť podľa monitorových percent či nazbieraných kreditov. V hodnotení výkonov jednotlivých škôl mohlo výrazne pomôcť testovanie v 5. ročníku, ak by nebolo nezmyselne zaradené na november. Vtedy už nie je ani výstupným, ani vstupným meraním a nemôže byť základom na porovnávanie výkonnosti škôl. Navyše, kde sa berie odvaha hodnotiť školy či učebné výsledky a predpoklady žiakov výsledkami testovania z dvoch predmetov?

Odpoveď na otázku, kedy možno o škole hovoriť, že je elitná, sa nehľadá ľahko. Iné predstavy o elite školy majú rodičia žiakov, ktorí sa boja, aby sa náročnou školskou prácou ich deťom nebodaj neublížilo, ako rodičia, ktorí dobré vzdelanie a výchovu považujú za výnosný vklad do života. Múdri rodičia vždy chápu, že elitnou je len taká škola, ktorá dá dostatok vedomostí a návykov na náročnejšie štúdium na vyššom stupni vzdelávania aj pre úspešnú profesijnú a „ekonomickú“ budúcnosť.

Dobrí a rozumní rodičia si cenia takú školu, ktorá učí pracovitosti, vytrvalosti, rozvíja kladné morálne vlastnosti ich detí, kultivuje osobnosť. Elitná je škola, do ktorej žiaci chodia radi. Radi preto, že sa tam naučia mnoho zaujímavého a užitočného, že dostanú odpovede na zvedavé otázky. Radi preto, že tam nájdu nielen skvelých kamarátov, ale aj múdrych, chápavých a láskavých učiteľov.

Učitelia už dávno mali zabojovať o legislatívny dokument , nazvime ho štandard práce. Žiada sa od nich, aby boli novátormi, manažérmi, prieskumníkmi, aby boli tvoriví, trpezliví, láskaví (a nemysleli na výšku svojho platu). Ale niet dokumentu, v ktorom by boli veľmi konkrétne napísané podmienky (personálne, finančné, materiálne, hygienické, organizačné), ktoré musí splniť zriaďovateľ, aby škola mohla dosiahnuť to, čo podľa štátneho vzdelávacieho programu dosiahnuť treba.

Prečo robí školský manažment niektoré rozhodnutia o základnej škole tak, akoby nevedel, či chce, aby pripravovala žiakov v prvom rade na úspech v rôznych celoplošných testovaniach, alebo, ako sa hovorí ,„na život“. Zostavovanie rebríčkov „kvality“ po deviatackom testovaní a jeho dôsledky pragmatickému riaditeľovi školy na výber nedávajú – so žiakmi sa nacvičuje to, čo povedie k dobrému miestu v rebríčku.

Rebríčky, založené na výsledkoch testovania, neukazujú množstvo a obťažnosť práce učiteľov ani ich snahu a podmienky, v ktorých hodnotu vytvorili. Škola z dolnej časti rebríčka nemusí zle pracovať, môže sa tam ocitnúť nie vlastnou vinou napríklad preto, že pracuje s ťažko vzdelávateľnými žiakmi alebo zápasí s nedostatkom finančných a materiálnych prostriedkov.

Pohromou celoplošných testovaní je, že testy výrazne oslabujú motiváciu učiteľov premýšľať o svojej práci, nenútia ich premýšľať o jej cieľoch. To všetko za nich vykoná štátny ústav prostredníctvom testových požiadaviek. Nedochádza k prirodzenému posilneniu zvrchovanosti a zodpovednosti škôl a učiteľov a je to vlastne devalvácia ich práce, lebo vedia, že ona zahŕňa množstvo oveľa dôležitejších vzdelávacích a najmä výchovných aspektov, ako len prosté osvojenie si faktov a rutinných zbehlostí. Učiteľ, aby bol „dobrým“ učiteľom, teda aby jeho žiaci dobre zvládli napríklad deviatacké testovanie, si môže do sveta rozvíjania žiackej (i svojej) nápaditosti, kreativity, rozvoja samostatného myslenia či vôľových vlastností iba odskočiť, ak si myslí, že na testovanie už všetko nacvičil.

Bolo by užitočné čím skôr doplniť školský zákon ustanoveniami, ktoré dajú škole reálnu možnosť trestať žiaka porušujúceho školský poriadok spôsobom, ktorý ho zdisciplinuje. A štátnej správe uložiť povinnosť nekompromisne postihovať rodičov zanedbávajúcich zodpovednosť za povinnú školskú dochádzku detí.

Učitelia by namali lámať palicu nad svojimi žiakmi, bedákate ako Hésiodos pred 2 700 rokmi: „Stratil som všetky ilúzie o dobrej budúcnosti našej zeme, keď dnešná mládež prevezme do svojich rúk opraty riadenia. Je to mládež nespratná, drzá, neznesiteľná.“? Mali by sa pridať radšej k Hviezdoslavovi a vrchovato sa pričiť o to, aby mládež naša bola vladárkou mája, jara pokladníkom, šafárom šťastlivým… A nemali by jej brániť odbočiť: rozptýliť sa, povoliť si; i zábava platí. A zasa do práce, boriť sa! Opášte si obra sily, rytiersku odejte broň, krídla rozpnite orlie! Zač zápas ten? Za trón pravdy, dobra zdroj, za kráľovstvo ducha.

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba
Viac na túto tému: #Učitelia #školstvo