Mužov i ženy vyobrazil ako cestovinu, kým obete prírodného živlu, kde vytŕčajú nohy obetí z trosiek, označil ako lazane. Tento obskúrny obraz sa nazýva Zemetrasenie po taliansky.
Nechcem byť surový, ale ako by vnímali Francúzi pár dní po masakre v Nice niekoho, kto by nakreslil obete teroristického atentátu pod kolesami smrtiaceho auta ako čosi humorné, s patričným bonmotom? Moderná Európa v duchu demokracie tvrdí, že najlepšie pre všetkých je, keď sa slobodne hovorí o všetkom, nič nie je nedotknuteľné a nič nie je sväté. Akoby vždy mala mať prednosť zábava, humor a smiech. Nič proti smiechu, je to veľmi prospešný fyziologický uvoľňujúci reflex. Všetky televízie na svete majú každý deň aspoň jednu reláciu, pri ktorej sa väčšina ľudí prehýba od smiechu. Ak by sme sa zabudli na „vtipných“ replikách zasmiať, pripomenie nám to zvuková kulisa obecenstva a jej zábavná reakcia.
Redakcia Charlie Hebdo sa stala v roku 2015 terčom teroristického útoku pre humor, ktorý si výtvarníci robili z moslimskej viery. Výsledok? Dvanásť ľudí umrelo predčasne a celkom zbytočne. Európa jednotne odsúdila tento zločin. Celkom iste to nebol žiaden vtip, čo aký ostrý alebo nedôstojný, či ponižujúci, nemôže byť ospravedlnením pre vraždu. To je bez diskusie. Ak sa však usilujeme predchádzať konfrontáciám medzi ľuďmi, národmi či kontinentmi, tak musíme rešpektovať aj kultúru tých druhých a niekoľko vecí, ktoré pokladajú títo ľudia za nedotknuteľné, za sväté, za niečo, čo by malo ostať chránené pred ostrým perom humoristu.
Sú to najmä vtipy o Bohu. Súhlasím s tými, ktorí sú za to, aby Boh nebol predmetom žiadnych verejne šírených vtipov. Namiesto relaxu a dobrej nálady taký humor, do ktorého je násilne Boh vtiahnutý, len zbytočne vyvoláva napätie, lebo uráža tých, čo Boha uctievajú. Ak nám ide o rekonštrukciu Európy na nových základoch, lebo problém miešania kultúr je tu, mali by sme brať do úvahy aj toto zdanlivo podružné hľadisko. Demokraciu takáto autocenzúra slušného človeka nijako neohrozí. Je mnoho iných tém, ktoré sa dajú spracovať humorne, vrátane tých náboženských.
Aj ja sa rád smejem, no akosi mi to nejde, keď mám byť svedkom zábavy na účet niečej matky alebo prípadne jeho mŕtvych príbuzných, ktorých mal rád a po ktorých stále túži. Do tejto kategórie humoru patrí aj najnovší kontroverzný obrázok z dielne Charlie Hebdo. Prispieva tento týždenník svojím čiernym humorom k porozumeniu medzi Talianmi a Francúzmi? Sotva.
Zaujímavé je, že nejaké veľké komentáre v zahraničnej tlači okrem talianskej na túto tému nenájdete. Akoby sa jej médiá chceli radšej vyhnúť. Nerady by dostali nálepku antidemokratické. Ostatne ponúka sa viacero iných, závažnejších, tém, ako je imigrácia, kvóty či finančná disciplína, ktoré názorovo priamo EÚ rozdeľujú. Len sociálne siete komentujú tento druh francúzskej zábavy. Ale nie jednotne, jedni sú za, iní proti.
Žijeme dobu plnú poloprávd, lží, neprávostí, presadzovania vlastných záujmov otvorene i skryte. To všetko rozdeľuje Európu. Tento smutný paradox je spôsobený absenciou nejakej ústrednej myšlienky, ktorá by vedela zjednotiť národy EÚ k ich všeobecnému prospechu. Nateraz kladieme dôraz na šport, smiech a zábavu. Uťahovať si jeden z druhého však asi nie je tá správna cesta k súdržnosti v Európskej únii. Čierny humor o 300 mŕtvych v Amatrice je trochu pridrahý a navyše s dlhou bradou.