Štrajkové fiasko

13.10.2016 09:00

Stupňovaný štrajk sa školským aktivistom nevydaril. Podporuje ho menej ako dvetisíc učiteľov, čo je z pohľadu školstva zanedbateľné číslo.

Budú nakoniec štrajkovať len organizátori? Učiteľ hudobnej výchovy Vladimír Crmoman v nasledujúcich rokoch občas nepríde do školy a riaditeľovi odkáže, že stále drží štrajk?

Aj naše právo pozná termín solidárny štrajk. A právo štrajkovať má každý, uisťujú aktivisti. Takže ak sa nebude chcieť do práce niekedy vám, ráno ostaňte v posteli! A firme oznámte, že ste v solidárnom štrajku so skupinou učiteľov. Ústava vám toto právo zaručuje.

Teraz vážne. Žiaľ, aktivisti svojím vystupovaním tak vydráždili verejnú mienku, že politici sú dnes schopní získavať lacné body popularity čisto tým, že zabŕdajú do učiteľov. Vyjadrenia premiéra, ministra financií aj predsedu parlamentu sú síce vulgárne a nenáležité, ale priestor im na to svojím vystupovaním vytvorila práve táto zvláštna skupinka.

Všetkým už lezú na nervy. Mnohým učiteľom napríklad tým, ako za nich tento nikým nevolený tím hovorí. Jeden jeho člen Viktor Križo pred niekoľkými dňami dokonca vyhlásil, že učitelia, ktorí nechcú štrajkovať, by mali zo školstva odísť. Neuveriteľná arogancia…

Najbezočivejšie však je tvrdiť, že svojimi protestmi učia deti občianskym cnostiam. To už potom občianskym cnostiam učia aj predavačky, ktoré nevrlosť voči zákazníkom zdôvodňujú tým, že majú ťažký život. Alebo vodiči, ktorí ľuďom na priechode prejdú po pätách, pretože im chodci lezú na nervy. V skutočnosti totiž dobre bojovať za svoje požiadavky znamená hľadať spojencov, prísť s realizovateľnými nárokmi a dostať protivníka do takej situácie, aby mal väčší úžitok z toho, že požiadavky splní, ako z ich neplnenia.

Už v zime sa aktivisti sťažovali, že ich ľudia nemajú radi. A napriek tomu svoje požiadavky štylizovali čo najbombastickejšie. Prosil som ich, aby sa na chvíľu zamysleli. Čo by sa asi stalo, ak by vládna strana našla technické riešenie, ustúpila radikálnej skupinke z Bratislavy a uvoľnila im vyše pol miliardy eur? Veď by sa sama ťažko poškodila v očiach svojich voličov.

Šikovným riešením by bolo, ak by školské prostredie vystúpilo jednotne a so súborom rozumných požiadaviek. V istej chvíli sa zdalo, že lídri stavovských organizácií spolu so mnou ako ministrom školstva na to sú pripravení. Dva okrúhle stoly o školstve vytvorili ovzdušie dôvery a vzájomnosti. Potom do toho vstúpila táto skupinka. A všetko rozbila. Ľudí, ktorí v bežnom živote asi nie sú veľkí hrdinovia, zrazu médiá zobrazovali ako neohrozených bojovníkov za právo a spravodlivosť. Žiaľ, očividne im to lichotilo.

Keď sa človek rozprával s novinármi a najmä novinárkami, mal pocit, že sa do situácie učiteľov vcítili cez svoje vlastné postavenie. Sú zle platení a musia pracovať za podmienok, napríklad na živnosť, ktoré by ich západní kolegovia nestrpeli. Tiež by sa chceli nejako ozvať. Súkromný vlastník ale nie je rovnako benevolentný zamestnávateľ ako štát. Veľmi rýchlo by doštrajkovali.

Tak vlastné frustrácie pretavili do podpory hysterických aktivistov. Každú informáciu od štátu a priori spochybňovali, hocijaké klamstvo aktivistov podávali ako fakt. A zničili tak, čo sa dalo. Na školstvo a vedu u nás ide podstatne menšia časť hrubého domáceho produktu ako v iných vyspelých krajinách. Základná požiadavka na viac peňazí pre školstvo je teda úplne oprávnená. Po tom, čo crmomanovci so svojimi hlúposťami o 400 miliónoch na pomôcky a o nepretržitej platnosti kreditov skrachujú, školské prostredie si musí vybrať uveriteľných lídrov a oveľa lepšie naformulovať požiadavky. Pôjde to, len treba pracovať rozumne.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#štrajk učiteľov
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku