Po Alexandrovi Dubčekovi je bývalý prezident aj s odstupom času vnímaný ako druhá najvýznačnejšia štátnická osobnosť novodobých slovenských dejín.
Michal Kováč však nebol rodený tribún. Nebol takým strhujúcim rečníkom ako jeho úhlavný oponent Vladimír Mečiar. Nedosiahol ani zďaleka parametre ošiaľu jeho popularity. Mnohí jeho niekdajší stranícki kolegovia vydávali jeho uvážlivosť v porovnaní s vtedajším dynamickým premiérom za osobnostnú ťarbavosť.
Kováč svojich názorových oponentov nepovažoval za politických nepriateľov, úporne hľadal priestor na minimálnu zhodu a bol odporcom osobných konfrontácií a pomstychtivosti.
V očiach prostých ľudí, opantaných „vševedkovstvom“ predsedu vlády i HZDS, vzdialených od mocenského zákulisia politiky, nemal jeho lesk ani jeho bezhlavú obľúbenosť. Aj tí, čo Kováčovi pri porovnávaní s Mečiarom nevedeli prísť na chuť, museli uznať, že bol spoľahlivým tímovým hráčom s pevným hodnotovým i morálnym vybavením, ktorý vždy dodržal svoje slovo a bol nedobytnou „hradnou skalou“.
Napriek tomu, že prezident Michal Kováč a vtedajší premiér Vladimír Mečiar, prešli kus politickej cesty popri sebe, reprezentovali dva odlišné svety. Dve od seba odvrátené tváre politiky, ako služby občanovi a verejnosti. Kováč svojich názorových oponentov nepovažoval za svojich politických nepriateľov, úporne hľadal priestor na minimálnu zhodu a bol odporcom osobných konfrontácií a pomstychtivosti.
Rozdielny pohľad na privatizáciu a svojské vytváranie slovenskej kapitálotvornej vrstvy, na dôsledné dodržiavanie demokratických pravidiel vedenia štátu ich čoraz viac od seba vzďaľovali, až vyústili do neznesiteľnej konfrontácie a nevraživosti voči prezidentovi s oveľa menšími možnosťami a právomocami.
Po porážke Mečiara a HZDS v parlamentných voľbách v roku 1998 sa aj značná časť verejnosti vrátane samotného Michala Kováča oprávnene domnievali, že jeho návrat do Prezidentského paláca bude prirodzenou satisfakciou za skrivodlivosti, ktorých sa na ňom i jeho rodine autoritárska moc niekdajšieho spolupracovníka a lídra dopustila.
Napriek amnestii premiéra Mečiara v role zastupujúceho prezidenta pre aktérov únosu Michala Kováča mladšieho verejnosť očakávala, že ich nová mocenská garnitúra prelomí, dôsledne vyšetrí a potrestá jej vinníkov aj osnovateľov. Žiaľ, biľag aktu štátneho terorizmu v kratučkej histórii samostatného Slovenska zostal dodnes nepotrestaný a exprezident Michal Kováč do svojho skonu ani jeho syn sa spravodlivej nápravy nedočkali.
Prezident Kováč napriek tomu, že bol bez spoločensko-politického docenenia svojich zásluh na porážke Mečiara a HZDS necitlivo vypoklonkovaný do politického ústrania, nikdy nad touto nevďačnosťou nefňukal.
Nežobronil o súcit a vďaku ani sa nedožadoval akéhosi morálneho zadosťučinenia za svoje zásluhy od tých, ktorým bol oporným stĺpom, keď boli v opozícii. Nestál o falošné prejavy ľútosti, pretože si uvedomoval, na akých princípoch boj o politickú moc stojí.
Našiel v sebe dostatok odvahy, aby sa ešte raz vlastným pričinením, bez vnucovania tým, ktorí už o jeho služby nestáli, pokúsil o návrat do Prezidentského paláca v prvých priamych voľbách hlavy štátu. Keď usúdil, že je to márne a pomečiarovská víťazná garnitúra si už medzičasom vyhĺbila nové koryto moci, súboj predčasne skončil a so vztýčenou hlavou odporučil svojim priaznivcom voliť Rudolfa Schustera.
Michal Kováč prejavil svoju ušľachtilosť nielen týmto gestom, ale aj neobyčajne silným gestom odpustenia voči Ivanovi Gašparovičovi. Kým jeho nasledovníci – Schuster a Gašparovič prezidentovali „po vetre“ výkonnej moci, Kováčovi dul vždy do tváre ten najsilnejší protivietor z materského HZDS, ktoré ho na prezidenta kandidovalo až z druhého sledu.
Napriek sklamaniu, ako hlboko veriaci kresťan, nepociťoval zatrpknutosť, že sa po voľbách v roku 1998 ocitá mimo prúdu spoločenského vývoja. Novej širokospektrálnej koalícii fandil, povzbudzoval ju, aby Slovensko dobehlo zameškané a vyštveralo sa z čiernej diery k čo najskoršej integrácii do NATO a EÚ.
Nezištne radil, loboval doma i v zahraničí aj z výsluhového kresla prezidenta s mizernou rentou, bez akýchkoľvek nárokov na honor. Nemohol pochopiteľne cúvnuť z jedinej požiadavky: vyšetriť únos svojho syna.
Telo prvého demokraticky zvoleného prezidenta SR, Michala Kováča, spočinie dnes na lafete, aby ho symbolicky vyprevadilo na poslednej ceste. Slovensko sa v dnešný deň ponorí do celoštátnej piety, pretože stratilo výnimočného a nezlomného človeka, z ktorého skutkov v prospech vlasti sme čerpali odvahu aj my, podstatná väčšina pospolitosti. Aj preto, česť jeho pamiatke!