Na tieto a podobné otázky hľadajú odpovede autori a autorky pod vedením editorského tímu z Európskeho odborového inštitútu v knihe Zahraničné investície vo východnej a v južnej Európe po roku 2008: Naďalej nástroj rastu? Kľúčovým zistením je, že sa „zlatá éra“ priamych zahraničných investícií skončila. Ich prísun sa výrazne spomalil a nedá sa očakávať, že by malo dôjsť k obnoveniu objemov, aké sem prúdili pred rokom 2008. Zároveň sa spomaľuje ekonomický rast a začína sa éra konsolidácie existujúcich investícií. Nestavajú sa nové fabriky na zelených lúkach, ale korporácie, ktoré tu pôsobia, reinvestujú zisky, aby zväčšili a modernizovali prevádzky.
Zisky sú kľúčové
Zisky sú však kľúčovým prvkom pre zhodnotenie pôsobenia nadnárodných korporácií na periférii Európskej únie. To, čo dnes vidíme, by nás nemalo prekvapiť. Firmy na Slovensku neinvestovali, aby tu zvyšovali zamestnanosť, ale aby zarobili peniaze. Hoci zisky niekedy v regióne v podobe reinvestícií zostávajú, ich veľká časť skončí vo vreckách akcionárov v západnej Európe a inde. Ak investície v minulosti vytvárali prebytok na finančnom účte, dnes presun ziskov z Východu na Západ, naopak, vytvára deficit. V menšej miere to platí aj o priemyselných investíciách, napríklad v automobilovom sektore.
Tu však dobre vidieť ďalšie problémy spojené so zahraničným vlastníctvom. Petr Pavlínek z Univerzity v Nebraske síce poukazuje na neschopnosť socialistických podnikov konkurovať na svetových troch, zároveň však zdôrazňuje, že v južnej a východnej Európe sa len opakuje scenár z iných okrajových regiónov západnej Európy a Kanady zo 70. rokov minulého storočia. Vo všeobecnosti výskum, vývoj a výroba s vysokou pridanou hodnotou zostávajú koncentrované v krajinách jadra a k povestným pozitívnym vedľajším účinkom nedochádza. Periféria sa tak špecializuje na rutinnú priemyselnú výrobu a naďalej konkuruje najmä cenou práce.
Jej kľúčový význam dobre vidieť vo vyhrážaní sa zamestnancom, ktoré zaznieva na západ od nás, u nás i na východ od nás. Pri nemeckých zamestnancoch sme to my, kto konkuruje svojou cenou. K presunu celej výrobnej jednotky Audi z nemeckého Ingolstadtu do maďarského Györu došlo po tom, čo nemeckí zamestnanci neustúpili požiadavkám na väčšiu flexibilitu a nižšie mzdy. Naopak, od nás počas krízy do Rumunska odišli výrobcovia káblov, pre ktorých bola naša cena práce privysoká na to, aby tu mohli byť ziskoví. V Rumunsku sa zase zamestnancom vyhrážajú presunom výroby do severnej Afriky.
Slovensko je pritom špecifické tým, že používa spoločnú európsku menu. Tá je pre investorov atraktívna, pretože znižuje riziko kurzových zmien. Zároveň však euro slovenskej vláde neumožňuje jednostrannú devalváciu, ktorú nedávno využili v Česku. Znížením ceny práce tak síce zvýšili atraktivitu pre investorov, no zároveň znížili životnú úroveň ľudí zamestnaných týmito investormi.
Dobiehame Západ?
Štatistika nám pritom ukazuje, že k zmenšeniu mzdových rozdielov v priemyselnej výrobe medzi Nemeckom a krajinami visegrádskej štvorky síce došlo, a zamestnanci u nás už nezarábajú desatinu nemeckých miezd ako v roku 1996, ale o niečo viac ako pätinu, no počas krízy sa zaznamenal opakovaný nárast tohto mzdového rozdielu. Trend sa teda môže kedykoľvek obrátiť. Čo je však horšie, samotné mzdové dobiehanie je pomalé a týmto tempom bude trvať mnoho dekád, kým slovenskí zamestnanci v priemysle dosiahnu úroveň ich západných kolegov.
Povestné dobiehanie Západu je nespochybniteľným cieľom autorov tejto publikácie. Východná a južná Európa by sa mala usilovať tú západnú dobehnúť nielen v mzdách, ale najmä v hrubom domácom produkte. Paradigma „pokroku“ v strednom prúde naďalej dominuje, hoci je čoraz zrejmejšie, že planéta nemá kam rásť. Nielen to, ťažko predstaviteľné je tiež, že vzdelávanie nejakým spôsobom celej periférii Európy zaistí presun či vznik výroby s najvyššou pridanou hodnotou a zásadne tak zmení medzinárodnú deľbu práce.
Hoci je teda publikácia európskych odborov kvalitná a užitočná pre empirické údaje, ktorými kriticky vstupuje do diskusie o priamych zahraničných investíciách v južnej a východnej Európe, zostáva uväznená v sociálnodemokratických predstavách o postupnom pokroku v medziach súčasného ekonomického systému. Ekologická kríza, brutálne vykorisťovanie v krajinách globálneho Juhu a obrovská celosvetová nerovnosť však vyvracajú tieto predstavy a poukazujú na potrebu úplne iných riešení.