K štrajku učiteľov

Pred niekoľkými dňami priznala nikým nenominovaná Iniciatíva slovenských učiteľov svoju porážku a skončila štrajk, ktorý z úplne nepochopiteľných dôvodov označovala za stupňovaný. Bol poslednou (?) fázou série protestných akcií, ktoré sa začali už minulý rok a mali sa skončiť až po dosiahnutí splnenia nesplniteľných požiadaviek organizátorov.

26.10.2016 09:00
debata (10)

Každé z doterajších vystúpení učiteľov zameraných oficiálne na zlepšenie pomerov v školstve a v skutočnosti zameraných výlučne na zlepšenie postavenia pedagógov, bolo niečím zvláštne. Líšili sa formou, artikulovanými cieľmi a dokonca aj výberom jazyka použitého na pomenovanie formy protestu. V tomto smere predstavuje vrchol Babysitting.

Tvrdenie, že ak sa zvýšia platy učiteľov, investujú sa stovky miliónov do vybavenia škôl a zmení sa kreditný systém, nastane zvrat a úroveň školstva sa začne zvyšovať, je prejavom ničím neodôvodniteľného optimizmu a súčasne prejavom neznalosti skutočných príčin súčasného neutešeného stavu..

Keď s tým Iniciatíva slovenských učiteľov prišla, málokto vedel, čo to vlastne má znamenať. Autor si dovolí pripomenúť, že to bola forma „nátlakovej“ akcie, keď učiteľ síce prišiel do triedy, no neučil, ale si so žiakmi pohovoril o tom, aká je jeho práca zodpovedná a súčasne nedocenená.

Niečo ako keď hasič príde k požiaru, no nehasí, ale debatuje s okolostojacimi o svojich problémoch. Babysitting bol nezmyselný, neúčinný, amorálny a protiprávny produkt fantázie, ktorá sa vymkla kontrole vedomia. Nehovoriac o tom, že by bolo veľmi zaujímavé zistiť, ako riaditelia „babysittingových“ škôl riešili jeho finančnú stránku.

Pochopiteľne, nie všetky formy protestov boli rovnako trápne, teda to, čo platí o pobyte na pracovisku spojenom s neplnením si pracovných povinností, neplatí o štrajku organizovanom od jesene minulého roku všeobecne. V skutočnosti mal v niektorých fázach podobu pripravenej, premyslenej a dobre organizovanej akcie. Zrejme aj preto priniesol vo svojej prvej, „predvolebnej“, etape aj určité výsledky.

Minimálne oživil driemajúce a na Godota čakajúce školské prostredie. To však neznamená, že požiadavky štrajkujúcich mohli byť splnené. Rozhodne nie v miere a v čase, ako si to organizátori a účastníci údajne predstavovali. Napokon všetko svedčí o tom, že s tým zrejme ani nepočítali. Možno len hádať, o čo im teda vlastne šlo. Rozhodne bol štrajk sprevádzaný masívnou dezinformačnou kampaňou.

Začiatok štrajku je pozoruhodný už svojím načasovaním a fatálnym ignorovaním súvislostí a dôsledkov tohto načasovania. Rozhodnutie začať štrajk v období odovzdávania moci, teda v najhoršom možnom období, nemalo žiadnu logiku. Nehovoriac o časovom intervale medzi predložením ultimáta, ktoré tvorilo prológ celej akcie, a termínom jeho splnenia.

Ani v jednom prípade tak neboli rešpektované základné podmienky nevyhnutne potrebné na úspech. Pri každej nátlakovej akcii sú nimi totiž aj dostatok času a dobrá prognóza ohľadne politickej vôle. Ak existuje nejaký vysvetliteľný dôvod, prečo klásť nesplniteľné požiadavky, tak to môže byť len snaha nedohodnúť sa.

Tento trend, na škodu celého regionálneho školstva, bohužiaľ, pokračoval a organizátori mu zostali verní až do smutného konca. Pokračovala aj dezinformačná kampaň, najmä čo sa týka údajnej všeobecnej podpory učiteľov a ich požiadaviek verejnosťou.

Verejnosť však bola úspešne uvádzaná do omylu aj v oveľa dôležitejšej otázke, a tou bolo povyšovanie cieľov štrajku na boj za riešenie príčin nízkej kvality regionálneho školstva.

Tvrdenie, že ak sa zvýšia platy učiteľov, investujú sa stovky miliónov do vybavenia škôl a zmení sa kreditný systém, nastane zvrat a úroveň školstva sa začne zvyšovať, je prejavom ničím neodôvodniteľného optimizmu a súčasne prejavom neznalosti skutočných príčin súčasného neutešeného stavu. Ani jedna z požiadaviek štrajkujúcich učiteľov sa totiž ani okrajovo netýkala niektorej zo skutočných a zásadných príčin úpadku slovenského školstva.

Napokon to platí nielen o práve skončenej iniciatíve časti učiteľov, ale aj o najnovšej iniciatíve ministerstva školstva. Vyhlásiť hlasne znejúce nič, zostavené z už tisíckrát použitých všeobecných fráz za projekt reformy, si vyžaduje naozaj dobré nervy.

Napokon tie mali aj organizátori rok trvajúcich protestov. Teraz už ide len o to, akou psychickou odolnosťou budú disponovať tí, ktorým na školstve skutočne záleží. Dobré nervy budú potrebovať predovšetkým samotní žiaci a ich rodičia.

Už desaťročia sú v pozícii rukojemníka a súčasne pokusnej myši. Nie je to nič, čo by sme im mohli závidieť, no zrejme ich to čaká aj v najbližších rokoch. Iniciatíva slovenských učiteľov na tom nič nezmenila a ani nezmení. Nemá na to.

© Autorské práva vyhradené

10 debata chyba
Viac na túto tému: #štrajk učiteľov