V nedeľu 23. októbra 2016 sa na rad dostala maďarská zástava s dierou uprostred ako pripomienka udalostí z roku 1956, keď sa maďarský národ vzoprel komunistickej tyranii. Pokus dať socializmu ľudskú tvár mal u nášho južného suseda tragické dôsledky.Narýchlo vyzbrojení civilisti, často chlapci, ktorí ledva oslávili pätnáste narodeniny, v zúfalom boji umierali pod paľbou presily Sovietskej armády.
Kríza za krízou valiaca sa Európou, kolaps kontroly nad hranicami, ekonomická stagnácia, či nárast extrémizmu sú príznakmi toho, že história sa s rachotom vrútila späť do našich životov.
Symbolom revolúcie utopenej v krvi sa stala štátna zástava s vystrihnutými stalinskými symbolmi. O šesťdesiat rokov neskôr sa tento symbol cez deň zobrazuje stovkám miliónov ľudí po celom svete, ktorí vyhľadávač používajú.
Tragickosť udalostí roku 1956 je asi najviac uchopiteľná optikou dneška. Boj za slobodu proti tyranii je nám dobre známy. Sami sme ho zažívali v roku 1968, aj keď našťastie v oveľa menej krvavej podobe.
Pre Maďarov je však len jednou z mnohých krvavých tragédií, lemujúcich dejiny ich vlasti. Zaraďuje sa po boku mongolských vpádov, tureckých vojen a špeciálne bitky pri Moháči, protihabsburských povstaní a špeciálne trianonskej mierovej zmluvy, ktorá rozkrájala Uhorsko spôsobom, s ktorým sa dodnes mnohí Maďari iba ťažko vyrovnávajú.
Trpké skúsenosti našich južných susedov, celej Európy a sveta i tie naše vlastné v najčistejšej podobe tvoria obsah pojmu história, alebo v dnes módnom technokratickom slangu „systémové riziko“. Pripomínajú nám, že obsahom života nie je len škola, kariéra, vzťahy v rámci nejakým spôsobom definovaných pravidiel, ale tiež momenty, keď všetky pravidlá prestanú fungovať. Časy, keď sa náš svet sa otrasie v základoch.
Ak dnes spomíname s nostalgiou na deväťdesiate roky minulého storočia, tak to nie je preto, že by vtedy bol ľahší život. Naopak, objektívne na tom bolo Slovensko veľmi zle.
V tomto období však sa dalo veriť, a mnohí aj verili, v koniec histórie, v konečné víťazstvo demokracie, slobody a ľudských práv. Bolo uveriteľné, ak politici hlásali, že veľkou drámou sú podmienky vstupu do „euroatlantických štruktúr“, ako sa vtedy hovorievalo. Príbeh absolútne neporovnateľný s príbehmi maďarských matiek, ktorých synovia hynuli pod paľbou stalinských tankov.
Kríza za krízou valiaca sa Európou, kolaps kontroly nad hranicami, ekonomická stagnácia, či nárast extrémizmu sú príznakmi toho, že história sa s rachotom vrútila späť do našich životov. A dnes jej prvýkrát čelíme sami, nie pod Budapešťou, Prahou či Berlínom.
Zoči-voči novej situácii nás niektorí žiadajú, aby sme najmä nepodľahli strachu. To je hlúposť. Strach je úplne prirodzená emócia, ktorá má v živote miesto. Dôležité je zachovať sa napriek strachu správne. Tomu sa môžeme učiť, zvlášť od Maďarov, ktorí s históriou majú tragické skúsenosti.
Zmenená doba by nás mala viesť k poznávaniu nielen udalostí spojených s prederavenou maďarskou zástavou, ale aj k hlbšieho príbehu, ktorý k nej viedol. Potrebujeme spoznať dejiny, kultúru, jazyk a „dušu“ maďarského národa a učiť sa, čo je to báť sa, bojovať, prehrať a znovu sa postaviť na nohy. Dobrým začiatkom by bolo, keby, tak ako internetový vyhľadávač, aspoň jeden z našich významných ústavných činiteľov maďarský príbeh z roku 1956 verejne pripomenul.