Československo bez nostalgie

03.11.2016 09:00

Aj tento rok sa objavili nostalgické úvahy, že súčasná situácia občanov Slovenska aj Česka by mohla byť podstatne lepšia, nebyť rozdelenia ČSFR v roku 1993. Spomienky na Československo sa pritom do značnej miery opierajú nielen o historické fakty, ale aj o jeho idealizovaný obraz, pričom tento spomienkový optimizmus sa neraz vedome alebo aj nevedome prelína aj s nostalgickým spomínaním na éru normalizácie 70. a 80. rokov.

Vznik ČSR v prvom rade umožnil vznik Slovenska ako teritoriálnej jednotky s vlastnými hranicami a hlavným mestom. Nový štát priniesol Slovensku nebývalý kultúrny rozvoj, zrejme aj záchranu pred maďarizáciou a plnohodnotné etablovanie slovenského jazyka vo verejnej sfére.

Klientelizmus a vyprázdňovanie obsahu demokracie postihujú nielen Slovensko, ale aj Česko. Spoločný štát by teda s najväčšou pravdepodobnosťou nevyriešil žiadny z najnaliehavejších problémov.

Hoci nový štát presadzoval doktrínu štátneho i etnického čechoslovakizmu, jeho demokratický charakter umožnil, že už generácia slovenských elít v 30. rokoch túto ideu odmietala naprieč politickým spektrom, teda nie iba v rámci ľudáctva.

ČSR teda umožnila vznik slovenských elít, pripravených prevziať zodpovednosť za Slovensko ako nezávislý štát. To sú dostatočné dôvody, prečo možno vznik ČSR považovať za súčasť slávnej minulosti.

Celý rad mýtov však spomína na Československo, ktoré neexistovalo. Jedným z nich je predstava Československa ako silného aktéra medzinárodných vzťahov. Bolo ním, ale najmä v časoch, keď ako štátny útvar neexistovalo, v podobe československých légií počas prvej svetovej vojny alebo zahraničného odboja v druhej svetovej vojne.

Hoci na počiatku svojej existencie dokázalo i vďaka medzinárodnej podpore uspieť v lokálnych konfliktoch s Maďarskom a Poľskom, v žiadnom z krízových momentov, keď sa o pomoc zvonka oprieť nemohlo, neobstálo. Platilo to pre roky 1938 – 1939 a 1968 – 1969. Pritom v oboch prípadoch sa na zlyhaní štátu podpísali rozpory medzi slovenskou a českou reprezentáciou.

Ak sa prvá ČSR spája s ekonomickou prosperitou, platilo to v prvom rade pre jej českú časť. Aj tam sa však v plnej miere prejavovali dôsledky hospodárskej krízy 30. rokov. Aj Čechy a Morava mali svoje chudobné regióny. Deindustrializácia v 20. rokoch, vysoká miera vysťahovalectva a napokon kríza 30. rokov negatívne ovplyvnili percepciu spoločného štátu na Slovensku.

Napokon, podstatne tvrdšie sociálne dôsledky transformácie na Slovensku začiatkom 90. rokov urýchlili proces rozpadu spoločného štátu, keďže umožnili politické a socio-ekonomické konflikty nacionalizovať. Napokon, v podmienkach oboch samostatných štátov síce pretrvávajú rozdiely z hľadiska výšky hrubého domáceho produktu na obyvateľa či priemerných miezd, tie sa však po roku 2012 znižujú.

Prvá ČSR bola demokratickým štátom. Uchvátenie štátu politickými stranami a podnikateľmi, prepojenými na štátne inštitúcie, však prispievalo k diskreditácii demokracie rovnako vtedy, ako aj v súčasnosti.

Existencia spoločného štátu však nepredstavovala záruku demokratického vývoja sama osebe. Československo, resp. Česko-Slovensko bolo po väčšinu času svojho trvania nedemokratické. Až na obdobie liberálnych 60. rokov patril komunistický režim v Československu k tým represívnejším v porovnaní napr. s Poľskom.

Obdobie mečiarizmu s inklináciami k autoritárstvu v rokoch 1994 – 1998 bolo pre Slovensko lekciou, že zápas o demokraciu si musí (a dokáže) vybojovať aj samo pri vedomí, že slovenskú demokraciu nepríde zachraňovať Václav Havel, ale ani Brusel.

Prvá ČSR priniesla Slovensku šancu na politickú modernizáciu. Prvky postuhorskej mentality v podobe úzko elitárskeho chápania politiky, autoritatívneho spôsobu uvažovania, silného klientelizmu a neúcty k formálnym pravidlám hry zo slovenskej spoločnosti nevykorenili ani desaťročia spoločného štátu.

Napokon však klientelizmus, uchvátenie štátu oligarchami a vyprázdňovanie obsahu demokracie postihujú nielen Slovensko, ale aj Českú republiku. Nie je to len dedičstvom minulosti, ale aj neoliberálnej transformácie, začatej v 90. rokoch minulého storočia.

Katastrofálna situácia značnej časti rómskeho obyvateľstva rovnako trápi oba štáty. Spoločný slovensko-český štát by teda s najväčšou pravdepodobnosťou nevyriešil žiadny z problémov, vnímaných verejnosťou či politickými elitami ako najnaliehavejšie.

Nostalgia za spoločným štátom teda nepredstavuje program do budúcnosti. Hoci súčasné stredoeurópske reprezentácie môžu v očiach mnohých vyvolávať všeličo iné ako rešpekt, nielen slovensko-české, ale ani stredoeurópske vzťahy vo Vyšehradskej skupine neboli v najnovších dejinách azda nikdy na takej dobrej úrovni ako v súčasnosti.

Platí to dokonca aj v prípade slovensko-maďarských vzťahov, hoci premiérmi oboch štátov sú národne orientovaní politici. V povedomí verejnosti slabne „obraz nepriateľa“ v podobe našich bezprostredných susedov, aj keď ešte úplne nezmizol. To je niečo, čo si treba vážiť. Je našou zodpovednosťou využiť šancu, aby sa tento stav stal trvalo udržateľným základom vzťahov v regióne.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Československo #ČSFR
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku