Po oznámení rezignácie sa aktivisti snažili doterajšie vyčíňanie ospravedlniť tým, že sa údajne vďaka nim o školstve aspoň začalo viac hovoriť. To platí jedine v paralelnom vesmíre, ktorý obývajú. V skutočnosti od volieb počet mediálnych príspevkov o školstve prudko klesol. A najmä sa prestalo hovoriť o konkrétnych témach.
Minulý rok sa v tlači a televízii – dávno predtým, ako sa objavili aktivisti – intenzívne hovorilo o akreditáciách vysokých škôl, o odbornom vzdelávaní, o lepšom nastavení čerpania eurofondov, o zlučovaní kompetencií, ale napríklad aj o športe detí či o zdravom stravovaní. Nielen hovorilo. Ministerstvo rozbehlo investičné aktivity v oblasti materských škôl, telocviční a rekonštrukcií špičkových fakúlt. Školy začali dostávať načas učebnice, rušili sa nekvalitné vysokoškolské pracoviská, zmenil sa vzorec financovania vysokých škôl s väčším dôrazom na kvalitu. A takto by sa dalo pokračovať.
Naopak, od volieb boli témou už iba aktivity skupiny okolo bratislavského učiteľa hudobnej výchovy Vladimíra Crmomana. Aj to okrajovou. Mimochodom, ďalšou zásluhou, ktorú si skupinka drzo pripisuje, je to, že sa čísla o zvyšovaní platov učiteľov dostali do programového vyhlásenia vlády. Pritom o takejto garancii som celý minulý rok hovoril ja. Crmomanovci, naopak, spochybňovali, že by to bolo dôležité. Moja ponuka bola pritom vyššia ako to, čo sa dosiahlo s novým vedením rezortu.
Najdôležitejšou výzvou do budúcna je nájsť nových lídrov. Školstvo má veľké organizácie, ktoré združujú učiteľov či riaditeľov rôznych typov škôl. Žiaľ, ako sme videli pred voľbami, ich letargickí predstavitelia sa nevedia dohodnúť na spoločných ráznych vystúpeniach. Aj preto médiá vedeli nafúknuť dôležitosť v skutočnosti veľmi malej skupinky z Bratislavy.
A najmä, noví ľudia musia vedieť naformulovať požiadavky, za ktoré sa bez diskusií každý v školstve postaví a v prípade potreby pôjde aj do naozaj veľkého protestu. Žiaden minister školstva neprevalcuje ministra financií a zvyšok vlády, ak tí nevidia, že za ním stojí jednotné školské prostredie. Tou hlavnou požiadavkou musí byť, aby vláda každoročne zabezpečila takú úroveň financovania školstva a vedy v porovnaní s HDP, ako je priemer Európskej únie.
Je to úplne logická a oprávnená vec. A, mimochodom, takáto požiadavka nedráždi verejnosť tak, ako osamelé kričanie o vyšších platoch. Pritom je zrejmé, že z väčšieho celkového koláča bude aj na tie. Na druhej strane sa jednoducho musí rozvinúť aj diskusia o kvalitatívnych zmenách. Výrazne by pomohlo, keby sa progresívnejší riaditelia škôl viac združovali a ukazovali verejnosti, aké zmeny zavádzajú a aké nápady na zmenu školstva podporujú.
Na školách máme veľa vynikajúcich ľudí. Dokonca sa dá povedať, že niektoré aspekty nášho školstva sú presne tým, na čo by sme mohli byť v tejto krajine hrdí. Bežná slovenská materská škola vyzerá lepšie ako typická škôlka v Bruseli či v Londýne. Naše gymnáziá aj priemyslovky stále vedia vychovať študentov, ktorým sa výborne darí v medzinárodných súťažiach.
A najmä, keď idete odľahlým regiónom, v ktorom sa už nedrží priemysel a žije sa tu evidentne ťažko, a zrazu vstúpite do školy, ktorá je krásne udržiavaná, so spokojnými deťmi a vidíte, ako ju svojím nadšením drží nad vodou energická riaditeľka a usilovné učiteľky, stisne vás pri srdci. Nie pre zopár exhibicionistov, ale pre týchto ľudí si školstvo zaslúži podporu a pozornosť.