Jedným z výpovednejších momentov stredajšieho rána bolo, keď paralelne s tým, ako Donald Trump získaval bývalé priemyselné štáty Wisconsin a Michigan, britský liberálny týždenník The Economist publikoval upútavku na svoj článok s titulkom Je drahé byť chudobný. To, že „je to o ekonomike, ty hlupák“, vedia všetci, ktorí sa aspoň na chvíľu obtreli o politický marketing. A je to naozaj tak.
Kandidát Trump, ktorý by bol v normálnych časoch výsmechom, dokázal, že môžete urážať a polarizovať ďaleko za čiaru únosnosti, môžete byť rasistický, sexistický, xenofóbny, môžete útočiť na tie najspodnejšie pudy, je to úplne jedno. Naopak, ak sa to stáva súčasťou stratégie, v ktorej je najpodstatnejšie, aby ste sa trafili do nosnej nálady kritickej časti spoločnosti, dali jej nádej, že urobíte ich mizerný život opäť skvelý, ste v cieľovej rovinke. A nálada je dnes pomerne jednoznačná. To, že kritická časť spoločností Západu vníma jej súčasný mocensko-ekonomický systém ako hlboko nespravodlivý, demonštrujú ľudia vo voľbách a referendách už tak dlho, že je z toho už nudný evergreen. Ich pocit stojí na reálnych číslach. Napríklad takých, že podstatná časť nových pracovných miest v USA po kríze vznikla v najhoršie platených pozíciách, ktoré sú dobré akurát tak na prežitie a frustráciu, a potom v tých najvyšších platových triedach. Novej práce v strede príjmového pásma je stále málo.
Asi najtvrdšie, a preto pútavo náladu v tzv. Trumplande vystihol článok D. Wonga, ktorý opísal zúfalstvo z ekonomického a sociálneho úpadku „stratenej“ časti Ameriky, spojeného s nezáujmom až dešpektom elít voči jej obyvateľom. Trump bol tou tehlou, ktorou rozbili okno nenávideného systému. A majú z toho veľmi dobrý pocit.
Ekonomický a antiestablišmentový základ úspechu Trumpa je všetkým jasný. Bol čitateľný dlho v predstihu, preto je skôr zarážajúce, prečo rozhodujúca elita žila v sebaklame, že sa to akýmsi zázrakom nepreukáže pri volebných urnách.
Trumpov príbeh má však aj tretiu, škaredšiu a nebezpečnejšiu dejovú líniu – rasisticko-xenofóbno-etnicko-štvavú. A že toto je problém, netreba vari ani dokazovať. To, že „hecovanie“ etnických vášní sa spravidla končí krvavo, vedia aj najväčší cynici. Poučenie z Trumpa je preto také, že v kaviarni obľúbené multikultúrne filozofovanie nad solidaritou s ľuďmi iných kultúr sa dá praktizovať aj v reálnej politike. Ale až potom, ak sa bude citeľne riešiť domáca chudoba, povedané obrazne.
Ľudia, ktorí žijú od výplaty k výplate a obávajú sa, či budú mať z čoho žiť aj o pol roka, prirodzene neprejavujú náklonnosť k solidarite s komunitami, o ktorých čítajú, že ich už aj tak integrujeme len s problémami. Ak sa vám zhoršujú podmienky existencie, je posilňovanie delenia na „my alebo oni“ úplne prirodzené, zabezpečuje prežitie tisícky rokov.
Diagnóza je teda šokujúco prostá. Ak kritická časť spoločnosti získa presvedčenie, že systém, ktorý vo výraznej miere určuje jej životné podmienky, nepracuje v jej prospech, tak ho jednoducho odmietne. Riešenie sa ponúka, samozrejme, oveľa ťažšie.
Začína sa tým, že si tí, ktorí systém kormidlujú, uvedomia, že koláč treba rozdeliť inak. Pretože oddnes by už hádam pre všetkých mohlo platiť pravidlo: daj ľuďom najesť, keď chceš, aby volili zodpovedne. Lebo jedla je dosť.