Zaschnutá Gorila či povolebná kauza Bašternák síce navodili na povolebnej scéne dojem, že koaličný triumvirát sa pod organizovaným opozičným tlakom verejnosti na jar a v lete rozlomí, ale táto generálna ofenzíva napokon stratila svoj defenestračný drive na zmenu politickej moci a Smer ju zatiaľ so svojimi koaličnými partnermi zvládol.
Opozičný tlak na vyvolanie predčasných volieb cez kauzu Bašternák napokon oslabili aj nečakané maléry jej hlavných aktérov. Nešťastná autonehoda Daniela Lipšica, ktorého primala k strate poslaneckého mandátu, a zábudlivosť Igora Matoviča, ktorý oň môže prísť pre opakovaný priestupok konfliktu záujmov poslanca a živnostníka.
Aby sa však neprestalo živiť zbožné prianie predčasných volieb, nahradili pouličné protesty pred komplexom Bonaparte iné dôvody: nepotvrdené fámy o pretrvávajúcom zlom zdravotnom stave premiéra. Z nich sa v kuloároch začali vytvárať pádne argumenty, ktoré by mali pred decembrovým snemom Smeru komplikovať Ficovo rozhodovanie, či bude zvládať obe extrémne náročné predsednícke funkcie v prípade pokračovania zdravotných komplikácií. Z politickej revitalizácie premiéra počas slovenského predsedníctva v EÚ i zvládnutia vnútrostraníckych turbulencií pred a priamo na programovej konferencii Smeru sa dá usudzovať, že aj tieto osobné hendikepy Roberta Fica jeho Smer prekonal a nebudú teda dôvodom špekulatívnych úvah.
Opozičné nádeje na blížiaci sa kolaps Smeru, a tým aj potrebu zrýchľovania príprav na predčasné voľby najneskôr na jar 2017, živili aj kritické hlasy z útrob strany (Boris Zala, Monika Flašíková-Beňová a ďalší). Ani z tohto, len navonok zlovestného mračna nemohlo na októbrovej konferencii, a zdá sa, že ani na decembrovom sneme Smeru, zapršať. Hlasy marginálnych kritikov z vnútra strany nemali od začiatku šancu uspieť a vyvolať čo len náznak rozvratu Smeru, a tým i vládnej koalície. Ak sa aj Smer rozhodne na decembrovom sneme k výmene niektorých svojich podpredsedov a dotkne sa to prípadne i Roberta Kaliňáka, neuberie to nič podstatné z jeho líderskej pozície vo vládnej koalícii, tobôž to nevyvolá žiadnu súvislosť s jej nasmerovaním na predčasné voľby.
Falošný poplach znásoboval aj ohlasovaný vznik nových politických strán. Slamiek nádeje na predčasné voľby sa začali chytať noví „vierozvestovia spásy“ tohto národa. Náznak k vzniku novej liberálno-ľavicovej strany ohlásilo ako prvé občianske združenie Progresívne Slovensko Ivana Štefunka & spol., po ňom Rybníčkova konzervatívna TOSKA. O vzniku novej politickej strany zatiaľ v náznakoch hovoria aj mohykáni SDKÚ Mikuláš Dzurinda a Ivan Mikloš, lenže nemajú ujasnené, kto by mal byť ich lídrom. V zárodočnom štádiu, v akom sa tieto nové politické projekty nachádzajú, sa Smeru a jeho partnerom nemusia ani na jar roztriasť kolená.
Rozbité a nehomogénne spektrum parlamentných opozičných strán by ani v prípade predčasných jarných volieb zrejme nemalo výtlak na vládnu alternatívu. Kvôli ním zatiaľ nemusí mať bezsenné noci ani Robert Fico, ani Andrej Danko, ani Béla Bugár. Jediný relevantný konkurent, ktorý by Smeru a SNS mohol naháňať vo vzdialenejšej budúcnosti strach, je Andrej Kiska, ktorý už raz porazil Fica v druhom kole prezidentských volieb. „Prezidentská strana“ je však v súčasnosti skôr fatamorgánou opozičných nádejí, ako reálnou hrozbou.
Viacerí analytici na základe toho, že sa v posledných týždňoch začal prezident oveľa vyhranenejšie vymedzovať voči premiérovi, usudzujú, že tým dáva najavo svoje budúce politické ambície. Tie by však prichádzali do úvahy až po uplynutí jeho prezidentského mandátu v roku 2019, čo je vlastne už na prahu termínu riadnych parlamentných volieb. V prípade predčasných, ale aj riadnych volieb sa špekuluje, že Kiska by nemusel vstúpiť do politického ringu voči Smeru osobne. Ale že by podporil osobnosť schopnú konkurovať Ficovi. A taký potenciál skrýva možno v sebe azda iba emeritný arcibiskup Robert Bezák, s ktorým sa prezident náhodne stretol počas svojej oficiálnej návštevy Švajčiarska.
Vzývanie ducha predčasných volieb v nádeji na zmenu politickej konfigurácie vládnej moci je teda zatiaľ skôr zbožným želaním oponentov. Tým, kto by ich mohol reálne vyvolať, nie je opozícia ani prezident Kiska, ale paradoxne neskrotné ambície Dankovej SNS, voči ktorým by ich ako štít použil Ficov Smer.