Spoločenskú zodpovednosť by sme nemali chápať iba ako pokusy o lacnú reklamu. Nemôžeme ju akceptovať ani ako stav, v ktorom firmy nebudú špekulovať pri daniach a na tom si vybudujú imidž. Bolo by to až príliš škodlivé. Dnes akosi balansujeme na troch vlnách: povrchnosti, predstierania a opovrhovania. Presne to riedi vážnosť podnikateľského stavu bielymi koňmi a smutno známymi „dépehačkármi“, a politiku devalvuje tými, ktorí chýbajúcu ideovú výbavu nahrádzajú kúskami zo šoubiznisu. A pritom tieto čierne ovce z oboch košiarov sú nezriedka vnímané ako vážené osobnosti. Spoločnosť takto umožňuje, aby na nej parazitovali a z jej slabín prosperovali. Veď si len spomeňme na hlavné argumenty, ktorými ospravedlňujú svoje pochybné kroky – ukážte mi vetu v zákone, ktorú som porušil! Väčšiu pozornosť venujeme úspešným Slovákom v zahraničí, ako tým, ktorí na Slovensku zostali a odtiaľto nám robia dobré meno. Pozitívne vzory nám podsúva bulvár, a správne je to, čo zaujme ľudí na sociálnych sieťach. Máme priestor na aktivitu, ale radšej sa skrývame za pasívne vnímanie okolitého sveta.
V demokratickom priestore, ktorý sa neľahko formoval, by sme mali popri podnikaní či politike vnímať aj spoločenskú zodpovednosť ako cieľavedomú činnosť, pretože každý jej aktér musí vedieť, že prosperita nie je len finančná, a podmienkou rastu je kontinuita. V opačnom prípade budeme bohatší, ale iba o trpkú skúsenosť, že nikto nám neubližuje viac ako vlastná obmedzenosť. Spoločenská zodpovednosť nepatrí výlučne do hodnotovej výbavy ľavičiarov, liberálov alebo konzervatívcov. Je prirodzeným spôsobom individuálneho prístupu a ochrany spoločnosti, ktorá už nie je postmoderná, ale výrazne konzumná. Ľudia v nej žijú v presvedčení o bezhraničnej dokonalosti, schopnosti porovnávať sa so slabšími, a nevedomosť zakrývajú pýchou. Veď si len spomeňme, koľko životných situácií dokazuje, že spoločnosť je považovaná za niečo cudzie. V zime znejú kritické hlasy, podľa ktorých sú nájomníci nútení pracovať, lebo musia odhŕňať sneh z malého chodníka pred panelákom. Nezamýšľame sa nad tým, že štát a samosprávy vynakladajú verejné zdroje na odstraňovanie čiernych skládok, ktoré nevytvorila príroda, ale ľahostajní ľudia s negatívnym prístupom k verejným priestranstvám. Spoločenská zodpovednosť musí byť v ľuďoch ako prejav prirodzeného spoločenského bonusu.
Po dvadsiatich siedmich rokoch od nežnej revolúcie je nevyhnutné zmeniť našu optiku a podporovať spoločenskú zodpovednosť. Na školy sa začnime pozerať ako na personálne agentúry. Firmy vnímajme ako fabriky na zamestnávanie. Dane by sme mali považovať za poplatky za služby a nie príspevky za trest. Začnime si vážiť tých, čo tvoria, a odvráťme pozornosť od tých, čo len trovia. Nezabúdajme pritom, že priemysel zamestnáva ľudí v okolí miest, ktorých máme 140, ale ľudia chcú dôstojne žiť aj na vidieku. A ten tvorí 2 800 obcí.
Vieme, že nič nie je zadarmo, ale mali by sme si uvedomiť, že úprimná snaha je na nezaplatenie. Preto budúcnosť nenechávajme len na politikov a prosperitu výlučne na biznismenov. V demokracii má každý šancu prispieť vlastným pričinením. Napríklad aj tým, že spoločné nám nebude cudzie. A pokúsime sa to zveľaďovať ako naše vlastné, na ktorom nám mimoriadne záleží.