V skutočnosti je tatarák symptómom veľmi vážneho problému spoločnosti, ktorý sa začína pri výbere spoločenských tém, pokračuje pri nedôvere voči voleným predstaviteľom a dôvere voči neznámym odborníkom a končí pri vytváraní bariér hospodárskemu rastu.
S nástupom Dzurindových vlád v roku 1998 sa Slovensko začalo vážne zaoberať nástrojmi podpory hospodárskeho rastu, ktorý mal generovať zamestnanosť a bohatstvo zvyšovaním produktivity práce. Neprebehla však hlbšia diskusia o podmienkach rastu – o nastavení inštitúcií a regulácií – ale ostalo sa na povrchu: rast mal prísť vďaka znižovaniu daňových sadzieb. Vysvetlením je, že času na prípravu hospodárskych receptov bolo na Slovensku (odjakživa) málo, takže pred hlbšou analýzou a prípravou sa uprednostnila rýchla jazda k sľubovaným výdobytkom. Vláda nenaštartovala reformu daňového systému, nesnažila sa vytvoriť lepšie podmienky na plnenie daňových povinností, ale presadila zmenu čísel – daňových sadzieb.
Táto povrchnosť – viera, že sa stačí kĺzať po povrchu spolu s orientáciou na marketingové riešenia – predstavuje vážny problém slovenského hospodárstva a výberu hospodárskych tém pre spoločenskú diskusiu.
Paradoxne, niekedy vtedy, možno v reakcii na predchádzajúce Mečiarove vlády, vznikla aj populárna viera v odborníkov – ľudí, ktorí často nemali nijaké formálne vzdelanie, ktorým málokto rozumel, lebo sa nevedeli jasne vyjadrovať, ale ktorí boli mladí, sympatickí a podľa väčšiny to mysleli so Slovenskom dobre, nie ako ich odborní kritici. Títo odborníci sa mali líšiť od politikov tým, že niečo vedeli, minimálne sa sústredili na marketing odbornosti a vlastníctva „svetových“ riešení. Pritom v štáte veľkosti väčšieho mesta je objektívne ťažké mať naozajstných odborníkov, skôr, ako hovorí Hrabal, je možné mať „šampiónov krytých štadiónov".
Viera v populárnych odborníkov a ich uprednostňovanie pred volenými politikmi predstavuje ďalší vážny problém slovenského hospodárstva, uprednostňovanie viery v odbornosť, ktorú nevieme posúdiť, pred verejnou kontrolou.
Malí podnikatelia v zaostávajúcich regiónoch sa zhodne sťažujú na normy, pokuty, poplatky a inštitúcie, ktoré ich znevýhodňujú pred zahraničnou konkurenciou. Podobne sa sťažujú starostovia obcí na normy predražujúce kuchyne materských škôl rádovo o státisíce eur. Sťažujú sa veľkí podnikatelia na neprehľadné a často sa meniace pravidlá, ktoré im neumožňujú seriózne finančné plánovanie. Výsledkom týchto noriem je, že nevyrábame naše a zároveň kvalitné potraviny, ale dovážame často odpad nespĺňajúci žiadne normy. V škôlkach sa nevarí, ale jedlo sa dováža, zo škôl zmizli políčka a sady, že veľké firmy si pridávajú do výpočtov vyššiu rizikovú prirážku.
Keďže však veríme odborníkom, kĺžeme sa po povrchu a medzi spoločenské témy nezaraďujeme tie, ktoré sa nás dennodenne týkajú. Nikto sa nepýta, načo sú nám normy a predpisy, ktoré zabíjajú vzdelanie a zdravie detí, aktivitu firiem a tvorbu pracovných miest. Nikto sa nepýta na analýzu prínosu všetkých tých noriem a pokút. Sme vďaka nim zdravší? Sú naše potraviny kvalitnejšie a dostupnejšie? Nikto sa nepýta, kto vlastne zodpovedá za normy, akým spôsobom sa pripravujú a aký majú zmysel.
Jedným z vysvetlení je, že normy nemáme kvôli zvyšovaniu sebavedomia a možno aj bočného príjmu úradníkov, ako by navrhovala ekonomická teória, ani kvôli ich neprajníctvu, ale celý skrytý proces je výhodný pre firmy, ktoré pokrývajú štátom vytvorený dopyt dovozom drahých technológií, potravín a pod. Ak by to bola pravda, bola by to cesta do ekonomického pekla. Zdravý rozum, ktorý sa na Slovensku po novom volá hodnota za peniaze, by nedovolil normy, o ktorých nevieme, čo pozitívne prinášajú a koľko nás ako spoločnosť stoja. Zdravý rozum neverí fráze „vedci zistili“ a požaduje transparentné procesy a porovnanie nákladov a benefitov, spolu s porovnaním podmienok v susediacich či nám konkurujúcich ekonomikách. Jedzme zdravé potraviny bez ohľadu na to, čo si o tom myslia úradníci schovaní za plnenie (nimi pripravených) vyhlášok, nechajme deti pestovať zeleninu a ovocie v školách, aby sa naučili poznávať súvislosti medzi vlastným úsilím, cieľavedomosťou, zázrakom prírody a výsledkom. Aby si užili dobrý pocit zo zmysluplnej práce, únavy a z konzumácie nimi dopestovaného ovocia a zeleniny.
To je to najmenej, čo musíme urobiť, ak nechceme vymeniť zdravý rozum za vieru v populárnych odborníkov a jednoduché riešenia. Ukrytý úradník nie je dôveryhodnejší ako verejne prístupný a volený politik. Nestačí sa kĺzať po povrchu, ak chceme, aby naša ekonomika začala vytvárať miesta pre všetkých. Musíme dostať normy a inštitúcie pod kontrolu nami volených predstaviteľov.