Na spomínanom článku nezaráža ani tak to, čo si autorka myslí a aké má predstavy o poľovníctve, poľovníkoch a povinnostiach správcov revírov pri starostlivosti a regulovaní stavov zveri – absencia poznania a vôle pochopiť situáciu je tu evidentná.
Texty, ktoré sú zložené len z negatívnych emócií, jazykového klišé, utkvelých predstáv a urážlivých nálepiek, deformujú verejný diskurz.
Nie každý môže byť v obraze, a každý môže mať vlastný, od skutočnosti viac alebo menej vzdialený názor. Zarážajúce sú tri veci: 1. amaterizmus: ak svoj názor na odbornú záležitosť prezentujú osoby, ktorých názor je od podstaty veci príliš vzdialený, 2. negativizmus: že ich názor vychádza z vymyslených situácií a predsudkov a vyjadrený je expresívnymi jazykovými prostriedkami, 3. pokrytectvo: že diskurz postavený na predsudkoch a verbálnej agresivite produkuje práve autorka, ktorá proti takémuto istému typu diskurzu (iba v inej oblasti) protestuje.
Určitý stupeň neznalosti problematiky môže byť v občianskej publicistike tolerovaný. Otázka je len, aký je to stupeň a čo už je za hranicou tolerancie. Kde sa končí právo na názor a začína sa demagógia, manipulácia a zavádzanie verejnosti.
Moju hranicu tolerancie H. Fábry v spomínanom článku prekročila mnohokrát. Nehodnotím to z pohľadu poľovníkov, na ktorých sa jej útok primárne vzťahuje – ani ja, ani nikto z rodiny či známych nie je poľovník. Hodnotím to z hľadiska spôsobu, akým Hana Fábry svoj názor prezentovala a verbalizovala. Výsledný text je esenciou verbálnej agresivity a zosmiešňovania jednej sociálnej skupiny na základe stereotypných obrazov, ktoré sú podsúvané verejnosti ako prijateľný názor.
Úvodom do názoru autorky je vymyslený rozhovor, ktorý poľovníci akoby vedú na spôsob mafie. Primitivizmus poľovníkov majú ilustrovať tie najnižšie pohnútky poľovačiek: „parožie jeleňa cez polovicu steny, plný mrazák mäsa, jágerek, srnčí guláš…“ Sugeruje sa lovecká vášeň takej intenzity, že poľovníci „čakajú ako na spasenie“, aby si mohli konečne vyraziť na vlka.
Ďalej autorka pokračuje už bez priznanej fikcie a podsúvanie obrazu krvilačných poľovníkov prebieha pri jej plnom vedomí, bez akékohoľvek zjemňovania a snahy o korektnosť: „Poľovníkov v opodstatnení ich krvilačnej vášne utvrdzujú aj úradníci na ministerstve pôdohospodárstva.“ Pri najlepšej vôli si neviem predstaviť úradníka, ktorý utvrdzuje niekoho v krvilačnej vášni. Autorka diagnostikuje, že: „Na Podpoľaní sú premnožení práve oni (poľovníci).“
Takéto tvrdenie je rovnako bezobsažné ako tvrdenie, že v Bratislave sú premnožení občania. H. Fábry ďalej sugeruje: „Pre lovca je nepochopiteľné, že ochrancovia dravej hávede siahajú poľovníkom na ich neodňateľné právo zabíjať.“
Nielen pre lovca, ale aj pre obyčajného čitateľa je tu nepochopiteľné skôr to, že autorka prezentuje poľovníka výlučne ako zabijaka, teda ako toho zlého z dvojice poľovník – ochranár. V danom kontexte mäsa a mrazáku by bol krvilačným zabijakom aj chovateľ, ktorý by si dovolil zarezať sliepku z vlastného chovu.
Vymedzovanie aktérov situácií na „oni a my“ je umelou polarizáciou, kde sa ten druhý, teda „oni“, v tomto prípade poľovníci, vykresľuje ako nepriateľ.
Pripomeňme, že v spore o odstrel vlkov v jelenej oblasti na Poľane sa poľovníci angažujú v prospech ochrany jeleňa, na rozdiel od ochranárov, ktorí sa momentálne angažujú v prospech ochrany vlka. Čiernobiele prezentovanie poľovníkov ako zabijakov a ochranárov ako spravodlivých bojovníkov za život divých zvierat nezodpovedá skutočnosti a deformuje ju s cieľom vyvolať rozhorčenie nad poľovníkmi en bloc.
Pravda je však taká, že existuje dohoda medzi Štátnou ochranou prírody SR a Ministerstvom pôdohospodárstva SR o ročnej kvóte odstrelu vlkov na území Slovenska. Paradoxné na celej situácii je, že práve ochranári navrhovali kvótu 80 jedincov vlka, kým krvilační poľovníci len 70 kusov. To sa však do konceptu H. Fábry nehodí a môžeme sa len pýtať, či zásadnú okolnosť, akou je platná inštitucionálna dohoda, autorka opomína z neznalosti veci, alebo ju vedome ignoruje.
Občianska publicistika môže vychádzať aj z pocitov. Aby mal text nejakú výpovednú hodnotu, mal by obsahovať aspoň stopové množstvo racionality, slušnosti a faktov. Pasáž o zatemnených mozgoch je však vyslovene hejterská: „Ochrancovia ,nákupu‘ jelenieho mäsa v lese si však ďalej melú svoje. Možno im hlad zatemňuje mozog. Alebo majú iný dôvod na lov?“
Takéto a podobné verbalizácie sú za hranicou tolerantnosti, nech sa na to pozeráme z ktorejkoľvek strany pomyselnej hranice. Texty, ktoré sú zložené len z negatívnych emócií, jazykového klišé, utkvelých predstáv, urážlivých nálepiek pre určité sociálne a profesijné skupiny, deformujú verejný diskurz.
Zavádzajú čitateľa, znevažujú diskusného partnera a oponenta, polarizujú verejnú mienku a podnecujú sociálnu nevraživosť. Latku úrovne občianskej publicistiky nastavujú na úroveň krčmových rečí a posúvajú ju do schémy tzv. „hate speech“. V tejto schéme sa demokracia mení na ochlokraciu, vládu hejterov a trollov, ktorých prejavy nepatria do priestoru mienkotvorného média.