Bolo smutné sledovať klientov tohto resocializačného zariadenia a ich rodičov, ako sa vo veľmi oneskorenej diskusii snažia poslankyni Blahovej vysvetliť, že „vďaka“ jej blogu a mediálnej hystérii stratili kus viery vo fungovanie spoločnosti.
Jedným z problémov je, že Slovensko nemá silné verejnoprávne médium, ktoré by nastavovalo štandardy. A na to, mimochodom, má dosah vláda.
Ale o tom, že novinári žiadne silnejšie brzdy nemajú, sme sa presvedčili v útokoch voči ministerstvu zahraničia. Ak by médiá analyzovali, či predsedníctvo organizujeme oproti iným krajinám dobre, alebo zle, s porovnaním nákladov, a či potrebujeme niektoré honosné podujatia, bolo by to treba len vítať.
To je absolútne legitímna diskusia, ktorá môže byť aj tvrdá. Namiesto toho sa spustila kampaň s jasným cieľom osobne niekoho poškodiť. Je vyslovene nefér, že si to odnáša Miroslav Lajčák. Teda človek, ktorý sa zaslúžil nielen o to, že má dnes slovenská diplomacia vo svete cveng, ale práve o vysokú profesionalizáciu práce ministerstva.
Problém naozaj nie je, ak médiá upozorňujú na chyby vlády či vyslovene nemorálne konanie, ktorého je dosť. Veci však treba podávať s ohľadom na fakty a s citom pre mieru.
Susedné Rakúsko tiež z času načas zažije finančný škandál (takmer nikdy sa o ňom nepíše v našich médiách), ale Rakúšan kvôli tomu netvrdí, že mu vládne mafia. Mimochodom, je to krajina, kde dve hlavné strany majú kvóty na dosadzovanie svojich ľudí do funkcií, týka sa to ešte aj pedagogických pracovníkov.
Nemci zažívajú v poslednom čase veľa blamáží. Mnohokrát predražené a stále neotvorené nové letisko Willyho Brandta v Berlíne alebo takisto niekoľkonásobne predražená a so šesťročným oneskorením otvorená koncertná hala v Hamburgu.
Osobne som na univerzite v nemeckých Brémach zažil situáciu, keď sa vďaka zvláštnemu rozhodovaniu v areáli úplne zbytočne vysádzali dospelé stromy, 3 000 eur za kus. Podobné prípady médiá zvyknú škandalizovať a niekto si to často odnesie. Ale predstava, že by zakaždým všetky nemecké médiá hulákali, že toto je možné len v Nemecku a celá vládnuca elita sú kriminálnici, je absurdná.
V Londýne máte zbytočnú štruktúru Miléniového dómu vo štvrti Greenwich, kde len jeho výstavba, bez ďalších nákladov na úpravu okolia, stála 580 miliónov libier. Alebo štadión Wembley za 800 miliónov libier. Alebo si môžete niečo prečítať o škandalóznom rozhodovaní o povolení na vybudovanie mrakodrapu Shard. Tieto a mnohé ďalšie prípady médiá neľútostne rozobrali. Ale nie spôsobom, aby dav v krčme hučal, že „všetkých hore treba povešať“
Z politiky je vyslovene vulgárna záležitosť. Komunikácia sa deje len cez konfrontáciu, prakticky sa vytratila slušná, na faktoch postavená diskusia. Iste, vinníkom nie sú len novinári. Už na školách sa deti veľmi málo učia písať eseje alebo diskutovať tak, aby neodbiehali od témy, rešpektovali fakty a pravidlá logického vyvodzovania. Ak sa však niečo nezmení v mediálnom fungovaní, dopadneme veľmi zle.
Jedným z problémov je, že Slovensko nemá silné verejnoprávne médium, ktoré by nastavovalo štandardy. A na to, mimochodom, má dosah vláda. Nemôže médiám diktovať, ako majú fungovať, ale pre tie verejnoprávne pravidlá jednoducho vytvára ona.
Podobne ako vláda má prostriedky na to, aby vytvorila priestor pre odbornú diskusiu, ktorá by médiám nastavila zrkadlo. Na to potrebuje aj spoluprácu slušnej časti mimovládneho sektora a nezávislých odborníkov.
Netreba si naivne myslieť, že by médiá svoje postoje zmenili len tak. Každá spoločnosť však prejde občas otrasmi, ktoré vytvoria priestor pre zavedenie nových pravidiel hry. Len na to v tej chvíli treba byť pripravený.