Ju a troch sudcov vrchného súdu stúpenci odchodu Británie z EÚ označili za „nepriateľov ľudu“ a obvinili ich, že nerešpektovaním výsledkov referenda chcú vyvolať ústavnú krízu.
Záujmy strany nad záujmy štátu
Ťažko predpokladať, že osloviť súd napadlo iba Millerovú a že podobný zámer neskrsol i v hlavách poslancov britského parlamentu. Neurobili to preto, aby sa na nich nezosypala rovnaká kritika ako na Millerovú a na vrchný súd? Je to veľmi pravdepodobné.
Nové členské štáty EÚ si odchodom asi 1,5 milióna migrantov za prácou do Británie riešili svoju nezamestnanosť. Agresivitu pri spolurozhodovaní o podmienkach brexitu by mali preto politici z „nových štátov“ držať na uzde.
Brexit je od začiatku – a žiaľ, zdá sa, že i do konca bude – záležitosťou viac straníckych záujmov ako záujmov štátu. Pred parlamentnými voľbami šéf Konzervatívnej strany David Cameron neváhal dať do stávky Veľkú Britániu, aby za prísľub referenda o brexite získal premiérsky post.
Jeremy Corbyn bol pred referendom iba váhavým podporovateľom zotrvania Británie v EÚ. Nechcel totiž rozhnevať časť voličov prívržencov brexitu. Nadbiehanie voličom – fakticky proti ich záujmom – pokračuje i teraz.
V hre je dilema: „mäkký“ alebo „tvrdý“ brexit. „Tvrdý“ brexit zamedzí príchodu nových migrantov z únie, no zamedzí aj prístup Británie k jednotnému trhu. A paradoxne, práve tí, čo závisia od voľného obchodu s EÚ najviac, hlasovali za brexit.
Aby získali ich hlasy v budúcich voľbách, viacerí labouristi požadujú, aby sa strana zasadzovala za obmedzenie imigrácie. Inými slovami, požadujú „tvrdý“ brexit. Napriek tomu, že jeho dôsledky by boli pre Britániu ťažké.
Už na najbližšie päťročné fiškálne obdobie – podľa ministra financií Philipa Hammonda – budú dosahy referenda stáť Britov 59 miliárd libier. Podľa niektorých analýz Británia môže v najbližších rokoch stratiť až pol milióna pracovných miest. Aspoň že tieňová ministerka vnútra Diane Abbottová oponuje svojim spolustraníkom a zasadzuje sa za „mäkký brexit“: „Nemôžeme bojovať a vyhrať voľby v roku 2020, akoby sme boli UKIP-om.“
Po brexite bregret
S výnimkou ortodoxných prívržencov brexitu rastie počet tých, ktorí by dnes hlasovali inak ako v referende. Prichádza tak na rad bregret. Ide o kombináciu „b“, t. j. skratky pre Britániu a slova regret – ľútosť. Možno by malo ísť skôr o „banger“, t. j b + anger – hnev, že sa nechali podviesť UKIP-om a bulvárnymi médiami.
Expremiéri Tony Blair a John Major začínajú otvárať otázku druhého referenda o podmienkach odchodu z EÚ. Majú zopár prívržencov v Dolnej snemovni, ale prevažná väčšina poslancov ich asi nepodporí. Nechcú niesť „biľag, že nerešpektujú väčšinové rozhodnutie v júnovom referende“.
Vo svojej inauguračnej reči sa nová premiérka Theresa Mayová zasadzovala, že jej vláda pomôže hlavne rodinám, ktoré žijú z ruky do úst. Rodiny „žijúce z ruky do úst“ – v skratkovej reči Britov „jam“ (just about managing) – podľa Policy in Practice do roku 2020 prídu ročne o 2 500 libier.
Tá istá premiérka však priemyselníkom ohlásila zámer znížiť daň „na najnižšiu spomedzi 20 najrozvinutejších ekonomík“, založiť dvojmiliardový investičný fond na podporu výskumu a rozvoja a nové daňové úľavy. Od budúceho roka, naopak, pre „jam“ rodiny budú platiť nové sociálne škrty ešte z dôb Cameronovej vlády.
Ako „nové štáty“ EÚ prispeli k brexitu
Pre britský biznis otvorenie trhu práce pre migrantov z nových členských štátov hneď po ich vstupe do EÚ v roku 2004 bolo požehnaním: získali lacných, vzdelaných a prácechtivých gastarbeitrov. Analýzy ukázali, že i britskému hospodárstvu ako celku imigranti z nových demokracií priniesli zisk.
Kým zamestnávatelia sa z nízkych miezd platených imigrantom tešili, britský zamestnanec na mzdovú „súťaž ku dnu“ doplácal. Finančná a ekonomická kríza situáciu na trhu práce zhoršila a hľadať slušne platený „job“ sa pre Britov ukázalo ešte ťažšie.
Keď sa únia v roku 2007 rozšírila o Bulharsko a Rumunsko, už aj Briti sa rozhodli využiť sedemročné prechodné obdobie, počas ktorého mohli chrániť svoj trh pred prisťahovalcami z týchto dvoch štátov. V roku 2014 sa však ochranné obdobie skončilo. I keď nenastala nová invázia, prírastok imigrantov nebol zanedbateľný.
Nové členské štáty EÚ si odchodom asi poldruhamiliónovej armády migrantov riešili svoju vysokú mieru nezamestnanosti, zlú sociálnu situáciu a pod. Riešili ju na úkor Británie, či časti Britov.
Profitovali i z remitent, ktoré imigranti posielali domov. A všelijako inak. Svoju agresivitu pri spolurozhodovaní o podmienkach brexitu by mali preto politici z „nových štátov“ držať na uzde. Nemajú na ňu nárok.