Čo v zrozumiteľnejšom preklade treba chápať tak, že by siahol nielen po kozmetickej personálnej obnove svojho straníckeho vedenia, ale podujal by sa na perspektívu premysleného ozdravného procesu, akým sa v letných mesiacoch v médiách prezentoval jeho podpredseda Marek Maďarič.
To znamená, že svojho niekdajšieho následníka straníckeho trónu by primal k abdikácii nie pod „podokenným“ tlakom opozičného davu, ale že by sa s touto traumou dôstojne vyrovnal na pôde výročného snemu, ktorému takéto kľúčové personálne a programové rozhodnutia náležia.
Nič také, len ak by nebodaj motyka vystrelila, sa však v Prešove nepripravuje. Okrem dvoch dávnejšie ohlasovaných zmien na podpredsedníckych postoch Smeru (Dušana Čaploviča a Pavla Pašku nahradia Juraj Blanár a Peter Žiga a košickým krajským šéfom sa stane Richard Raši) sa žiaden radikálnejší personálny audit strany nepripravuje.
Predseda Robert Fico sa rozhodol ďalšie rošády neriskovať, vedenie strany nateraz zakonzervovať a zákulisné šepkandy potenciálnych rebelov zatrhnúť. Jednoducho, rozsiahlejšiu personálnu obnovu Smeru odložiť na lepšie časy, ktoré triezvym zrakom nie sú v dohľade. Uložil tým nateraz na ľad i Maďaričovu kacírsku myšlienku: pripraviť Smer personálne na poficovskú éru strany, ktorá pre tých, čo ju považujú za stranu jedného muža, je len úsmevnou fatamorgánou.
Nerozpitvávanie ďalších personálnych obmien v Smere má väčšinovú podporu. Nielen v strane, ale aj v jeho oligo-podnikateľskom zázemí vyvolávali predstavy radikálnejšej personálnej obnovy doslova paniku. Obrazne povedané, v pozadí Smeru boli často tak „na prášky“, že počuli trávu rásť. Obavy vyvolávali nielen správy o prípravách konkurenčných partajných projektov pre prípad predčasných volieb, z ktorých hrôzu a zimomriavky vyvolávali najmä mediálne šumy okolo „Kiskovej hradnej strany“. Panika nadobúdala až taký úsmevný rozmer, že viacerí z nich sa už báli aj klebiet o konkurencieschopnosti politického projektu speváka Martina Jakubca.
Paradoxné je, že najmenej obáv medzi členmi a priaznivcami Smeru vyvoláva parlamentná opozičná alternatíva. Tá je tak rozbitá, že z tohto mraku na jej lepšie časy v dovolebnom a zrejme ani v povolebnom čase nezaprší. Jediné akútne nebezpečenstvo, ktoré zavetril rešpektovaný stratég Smeru Fico, mu hrozí sprava, ale nie z opozičnej, ale z vládnej trojkoalície. Najväčším politickým predátorom Smeru je Dankova SNS, ktorá číha na svoju príležitosť v koaličných húštinách povedľa sociálnej demokracie a Mostu-Híd.
Ak sa niekto vidí na Ficovej premiérskej stoličke a ak po nej niekto mocensky prahne, nie je to nikto iný ako Andrej Danko. Od prvých chvíľ povolebných koaličných zásnub so Smerom sa stavia do polohy jeho strategického spojenca, keďže Bugárov Most čakajú v priebehu volebného obdobia preňho kľúčové rozhovory o podobe budúceho spojenectva s predsedom Strany maďarskej komunity Józsefom Menyhártom, aby politické zoskupenia slovenských Maďarov do budúcnosti prežili a nestratili prirodzených voličov. Líder Smeru tieto strategické zámery koaličných partnerov určite číta, ale svoju taktiku vo vzťahu k nim starostlivo skrýva podobne ako Danko.
Robert Fico prezieravo mlčí, keď si ambiciózny Danko pripravuje na parlamentnom Vodnom vrchu mocenské relikvie vlastnej dôležitosti: parlamentnú stráž či vlastný vianočný minitrh. Vyhýba sa koaličným konfrontáciám s ním, ako v prípade rozdielnych postojov k Maďaričovej priorite programového vyhlásenia vlády - zvýšeniu koncesionárskych poplatkov. Ale zároveň necúva zo svojich pozícií prerozdelenia moci v štátnych inštitúciách či správnych a dozorných orgánoch strategických podnikov. Po prešovskom sneme Smeru zrejme dôjde k definitívnej dohode aj medzi nimi a SNS na obsadení zvyšných kresiel.
Predseda Smeru Fico vníma aj odlev svojich priaznivcov do košiara koaličného partnera – SNS. Ale určite spriada taktiku, ako ho časom buď zastaviť, alebo toto politicky čudné partnerstvo mocensky v budúcnosti zužitkovať. Ak bude preferenčný vplyv Dankovej SNS naďalej narastať, sotva s ním pôjde do zničujúcej konfrontácie. Vo vedomí, že bez SNS sa nebude dať poskladať vláda ani po budúcich voľbách, s ním upradie strategické spojenectvo aj za cenu, že mu bude nútený uvoľniť svoje premiérske kreslo.