Ekonomický rozpad ZSSR

14.12.2016 10:00

V týchto dňoch sa v Ruskej federácii najviac diskutuje o rozpade Zväzu sovietskych socialistických republík (ZSSR), územne stotožňovaného s Ruským impériom.

Vladimír Ulianov (Lenin) podpísal dohody o nezávislosti s Fínskom a troma pobaltskými republikami. ZSSR vznikol po skončení občianskej vojny v posledný deň roku 1922 podpisom dohody medzi Ruskom, Ukrajinou, Zakaukazskom a Bieloruskom. Neskôr sa pridali krajiny Strednej Ázie.

Sovietsky zväz prečkal pevnú moc Josifa Džugašviliho (Stalina), 2. svetovú vojnu, počas ktorej zahynulo 20 miliónov ľudí a krajina stratila 610 miliárd USD, obdobie odmäku v čase Nikitu Chruščova, stagnácie za Leonida Brežneva. Krátko tu vládli Jurij Andropov a Konstantin Černenko. Historický zlom prišiel 11. marca 1985, keď sa na čelo komunistickej strany dostal Michail Gorbačov. Jeho politika viedla k tomu, že v Sovietskom zväze sa zrodila demokracia, súčasne ukončil studenú vojnu.

Ekonomiku Sovietskeho zväzu viedol od roku 1964 do roku 1980 Alexej Kosygin. Pokúsil sa o ekonomické reformy. Ako jediný nesúhlasil so vstupom vojsk do Afganistanu. To viedlo k tomu, že sa rozkmotril s Brežnevom a jeho skupinou. Mal fenomenálnu pamäť a v mysli vedel robiť veľmi veľké prepočty. Tesne pred smrťou predpokladal budúce problémy v ekonomike. Prišli. Profesor Hooverovho inštitútu, ktorý bol začiatkom 90. rokov ekonomickým konzultantom niektorých ruských inštitúcií, Michael Bernstam, ináč emigrant zo ZSSR, v rozhovore pre rozhlasovú stanicu Svoboda povedal, že Sovietsky zväz mohol pokračovať v studenej vojne a ekonomické oslabenie v dôsledku pretekov v zbrojení je len nepriamou príčinou jeho zániku. Prvou naozajstnou príčinou rozpadu je Gorbačovova politika, ktorá ho viedla k snahe oslobodiť jednotlivé národy od ústrednej moci v Moskve. Druhou príčinou bola vláda premiéra Nikolaja Ryžkova. V roku 1987 navrhla zákon, ktorý hovoril o tom, že podnik si môže nechať celý zisk. Prudko stúpali mzdy. Z rozpočtu sa investovalo do podnikov, ktoré štátu prestali platiť dane. Štát začal tlačiť inflačné peniaze.

V krajine sa ešte viac prehĺbil nedostatok spotrebného tovaru a potravín. Okrem toho v roku 1988 prijali v Sovietskom zväze zákon o kooperácii, teda o existencii družstiev. Predpokladalo sa, že malé podniky budú vyrábať spotrebný tovar. Družstvá však vznikali pri štátnych podnikoch, z ktorých sa do nich presúvali zdroje. To tiež viedlo k zvýšeniu miezd a zníženiu príjmov rozpočtu. Ľudia boli zamestnaní v štátnom podniku i v družstve. Aj to prehĺbilo dieru v štátnom rozpočte.

Preto sa dá povedať, že za ekonomický rozpad ZSSR nie je zodpovedný Gorbačov, ale Ryžkov. Okrem toho sa koncom 80. rokov udiala ekonomická decentralizácia. Postupne sa strácali ekonomické väzby medzi podnikmi. Príčinou zániku štátu bola preto nesprávna hospodárska politika.

Treba brať do úvahy aj to, ako povedal profesor Arielskej univerzity v Izraeli Dmitrij Strovskij, že výzvy, ktoré so sebou priniesli zmeny po roku 1985, spoločnosť nebola schopná stráviť. Možnosti alternatívneho rozvoja, pluralitu. Počas prestavby prišila skutočne spoločenská revolúcia. Sociológ Boris Grušin povedal, že sa rozbehol historický proces. Strana odovzdala svoju moc a prestala kontrolovať médiá.

Najväčšie zmeny nastali v Rusku v rokoch 1988 až 1991. Spoločnosť sa dostala do štádia kvalitatívnej zmeny. Všetkým bolo jasné, že to bude iná krajina a že sa zmeny nedajú zastaviť. Tendencie k rozpadu ZSSR sa objavovali už od roku 1990. Jednotlivé zväzové republiky prijali postupne deklarácie o suverenite. Koniec za existenciou spoločného štátu položili Bielovežské dohody. Tie podpísali prezident Ruska Boris Jeľcin, Ukrajiny Alexander Kravčuk a predseda bieloruského parlamentu Stanislav Šuškievič. Dohodu o niečo neskôr, 22. decembra 1991, potvrdili v Alma-Ate všetky republiky dožívajúceho ZSSR deklaráciu o zániku štátu.

Najväčšiu úlohu v tom, že sa ZSSR rozpadol bez krviprelievania, mal prvý a posledný prezident tejto krajiny. Na „slobodu pustil“ nielen krajiny strednej a východnej Európy, ale aj bývalé zväzové republiky. Povedal, že bol za samostatnosť, suverenitu národov, ale za zachovanie zväzového štátu. Neskôr však začala prevládať tendencia rozčlenenia štátu.

„Odchádzam zo svojho postu s obavami, ale aj s nádejou, vierou vo vás v silu vášho ducha,“ povedal občanom poslednú vetu. Bolo to 25. januára 1991, niečo po 21.00 miestneho času, keď sa vzdal funkcie. Sovietsku červenú zástavu so žltým kosákom a kladivom zvesili z Kremľa a namiesto nej zaviala ruská bielo-modro-červená. Už dnes môžeme povedať, že Michail Gorbačov bol veľký človek. Zohral rozhodujúcu úlohu v histórii Európy.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#ZSSR #Sovietsky zväz
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku