Na prvý pohľad to pôsobí ako sympatická demokratizačná snaha zameraná proti „univerzitnému establišmentu“, no prinieslo by to viacero nie príliš pozitívnych dôsledkov.
Argument, že tak to funguje v anglosaských krajinách, nie je primeraný. Naše vysoké školstvo vyrastá zo stredoeurópskych tradícií. Na prax udeľovania „trvalých titulov“ je nadviazaných množstvo iných aspektov univerzitného života: akreditácie, vedenie postgraduálnych študentov, tlak na publikovanie a pod.
Mechanizmus, ako by po zrušení habilitačných a inauguračných konaní v dnešnej podobe mali jednotlivci dokazovať svoju spôsobilosť zastávať funkčné miesta docentov a profesorov, nie je jasný a jeho vycizelovanie by mohlo trvať dlhé roky. Existuje celkom oprávnená obava, že v našich podmienkach by školy začali miesta docentov a profesorov obsadzovať pomerne voľne, podľa uváženia vedenia tej-ktorej fakulty. Vždy s argumentom „však to je iba dočasné!“
Dnešný systém nie je, samozrejme, dokonalý, no predsa len v ňom existuje aká-taká kontrola a zaužívané kritériá (definované roky pedagogického pôsobenia, publikácie, habilitačná práca, citácie a pod.). O uchádzačovi rozhoduje komisia zložená z viacerých odborníkov, z ktorých minimálne časť v danej škole nepôsobí. Tento mechanizmus nezabráni úplne, aby k titulom neprišli ľudia, ktorí toho nie sú hodní, ale aspoň sčasti to obmedzuje. A teraz čo? – bude sa takáto komisia schádzať vždy, keď univerzitný pracovník bude meniť miesto a uchádzať sa o zamestnanie na inej škole? Zrejme nie… Možno preto predpokladať, že kritériá sa nejako zahmlia a v konečnom dôsledku poklesnú.
Ako má odborník v danom odbore dokazovať svoju spôsobilosť na zastávanie daného miesta? Bude so sebou stále nosiť tri kufre svojich publikácií a projektov, na ktorých pracoval? Nestačí skrátka mať doc. a prof. pred menom, ktoré majú zrozumiteľnú vypovedaciu hodnotu potvrdzujúcu už raz získanú kvalifikáciu? Veď podľa takejto logiky by sme mohli zrušiť aj všetky ostatné vysokoškolské tituly, ktoré slúžia práve na to, aby jasne identifikovali človeka, ktorý už raz prešiel istým štandardným sitom a o ktorom práve na základe vysokoškolského titulu vieme, že už raz ktosi overil, že má konkrétne očakávané schopnosti. Napríklad o nositeľovi titulu MUDr. vieme, že by mal vedieť liečiť a nemusí to dokazovať „v praxi“.
Trvalý titul docenta a profesora navyše takémuto odborníkovi zabezpečuje istú nezávislosť. Môže meniť pracoviská bez obavy, či na novom pracovisku bude naďalej docentom a profesorom a či nebude musieť opäť prácne dokazovať, že „je skutočným odborníkom“. Je tak mobilný a môže sa napríklad aj vzoprieť proti vedeniu vlastnej univerzity.
Taká reforma by navyše našich odborníkov v stredoeurópskom kontexte znevýhodnila pred českými a poľskými. A taktiež by poskytla nesmiernu výhodu tým, čo už docentúru a profesúru majú. Veď ak by školy naozaj hľadali odborníka na miesto docenta a profesora, už raz udelený titul by pre nich bol najpohodlnejším kritériom. Zaviedla by sa tak na dlhé obdobie faktická nerovnosť staro- a novodocentov či staro- a novoprofesorov. V praxi by sme dospeli do situácie, že naši univerzitní pracovníci by sa zúfalo snažili dostať k „trvalej docentúre a profesúre“ – dajme tomu tak, že by si ich chodili robiť do Česka alebo Poľska.
Opustenie zaužívanej praxe s vedecko-pedagogickými titulmi nie je reforma, ktorú naše vysoké školstvo aktuálne potrebuje. Pravdepodobne by ho personálne destabilizovala na pomerne dlhé obdobie. Profitovať by z nej mohli len tí, ktorí nie sú spôsobilí získať docentúry a profesúry za dnešných podmienok, a určite tí, čo ich už majú, pretože by sa nemuseli obávať novej konkurencie.