S Robertom Ficom možno súhlasiť, keď dodal, že voličov nemožno vydierať, inými slovami dať do stávky premiérske kreslo a s ním riziko predčasných volieb v prípade, ak nedosiahnem to, čo chcem. Najmä vtedy nie, keď ich možný víťaz hrozí odchodom z eurozóny.
Líder euroskeptického Hnutia piatich hviezd Beppe Grillo nie je však jediným, ktorý svojich voličov láka návratom k líre. Marine Le Penová má analogickú agendu a za jej prípadné zvolenie do funkcie prezidentky Francúzskej republiky, hroziace rozkladom eurozóny, by sotva bolo možné viniť Renziho.
Vox populi je dnes proti akýmkoľvek krokom smerujúcim k „obmedzovaniu suverenity“, jeho bohatšia časť proti väčšej solidarite a autoritatívni politici sa zubami-nechtami držia ortodoxných politík.
Dúfajme, že kroky rozvážnejšieho prezidenta Sergia Mattarellu zabránia nástupu Hnutia piatich hviezd a že mobilizácia francúzskych proeurópskych voličov proti Národnému frontu bude účinná. „Hriešnikom“ ohrozujúcim euro – Renzimu, Françoisovi Hollandovi či Alexisovi Tsiprasovi predtým, ako sa rozhodol poslúchnuť Trojku, sa hriechy odpustia, prípadne sa na ne pozabudne. Bude preto eurozóna stabilnejšia?
Nadácia Hansa Böcklera a Európsky inštitút odborov v apríli usporiadali v Bruseli Európsky dialóg 2016. Laureát Nobelovej ceny Joseph Stiglitz na ňom porovnal dosiahnuté výsledky v raste HDP, v miere nezamestnanosti, chudoby a podobne v rokoch 2007 až 2015 medzi štátmi eurozóny a ostatnými krajinami EÚ.
Eurozóna z tohto porovnania vyšla zle. Okrem toho medzi štátmi eurozóny rozdiely namiesto zmenšovania v uvedených ukazovateľoch ešte narástli. Toto desaťročie je pre ňu „strateným“.
Podľa Stiglitza za debaklom v konvergencii je architektúra eurozóny a európske politiky: tzv. austerity politika (politika rozpočtových škrtov) a štrukturálne reformy zamerané na „vnútornú devalváciu“, teda na znižovanie miezd, na zníženú ochranu zamestnanca atď.
Po stopách otcov eura
Do akej miery otcovia eura zobrali do úvahy nevyhnutné predpoklady fungovania eurozóny? Správa Jacqua Delorsa z apríla 1989 O ekonomickej a monetárnej únii v Európskych spoločenstvách, nadväzujúca na Wernerovu správu z roku 1970, ktorá predchádzala rozhodnutiu o vzniku eura, požadovala väčšiu ekonomickú konvergenciu štátov a koordináciu ich hospodárskych politík.
Delorsova správa presadzovala, aby sa ekonomické rozdiely medzi členskými štátmi korigovali politikami, ktoré zefektívnia ich ekonomickú štruktúru a ktoré by odstránili veľké rozdiely vo vytvorenom produkte a v zamestnanosti.
V tomto smere správa bola prezieravejšia ako neskoršia prax, predsa však nesformulovala všetky podmienky riadneho fungovania jednotnej meny. Následný politicky urýchľovaný vznik eura bez splnenia adekvátnych predpokladov možno nepochybne pokladať za veľký hriech, ktorý sa iba ťažko dá odpustiť.
Spočiatku sa zdalo, že všetko je v najväčšom poriadku. Pri desiatom výročí eura vtedajší prezident Európskej centrálnej banky (ECB) Jean-Claude Trichet nešetril chválami na stabilitu jednotnej meny. Finančná a ekonomická kríza zakrátko odkryla slabiny eurozóny a Trichetov nástupca Mario Draghi bol nútený vyriecť okrídlenú vetu, že urobí všetko, čo treba, pre záchranu eura.
Euro odsúdené na živorenie?
Prevažujúci politický konsenzus a záujmy väčšiny biznisu budú sa zrejme usilovať, euro udržať pri živote. Treba však vziať na vedomie, že bez ďalekosiahlejších opatrení bude euro nanajvýš živoriť. Francúzsko a Taliansko sú advokátmi opatrení, ktoré by, ako usudzujú, upevnili eurozónu.
Navrhujú urýchlené dobudovanie bankovej únie, fiškálnu a transferovú úniu, spoločné poistenie proti nezamestnanosti (taliansky minister financií Carlo Padoan), popri europarlamente i parlament eurozóny, spoločného ministra financií a prípadne i politickú úniu štátov eurozóny (Hollande).
Všetky tieto opatrenia, z ktorých viaceré sú i v Správe piatich prezidentov spred pol druha roka, by pomohli euru, urobili by ho odolnejším voči vnútorným prehreškom a vonkajším atakom. Na uskutočnenie týchto opatrení však chýba politická dohoda a najmä súhlas kľúčového hráča – Nemecka. Vox populi je dnes proti akýmkoľvek krokom smerujúcim k „obmedzovaniu suverenity“, jeho bohatšia časť proti väčšej solidarite a autoritatívni politici sa zubami-nechtami držia ortodoxných politík.
Za týchto okolností vyhlásenie ECB, že okreše tlačenie nových peňazí do ekonomiky, ktoré zo známych dôvodov nemohlo priniesť podobný úžitok ako tzv. QE (kvantitatívne uvoľňovanie) v USA, vzbudzuje otázniky.
ECB a centrálne banky eurozóny nevyužili všetky možnosti, ako rozšíriť poskytovanie úverov podnikateľskému sektoru a majú ruky zviazané, aby viac pomohli i štátom. Čo urobí eurozónu silnejšou a schopnejšou zmierňovať sociálne a iné napätia, ktoré ju podkopávajú, a čo urobí euro odolnejším a životaschopnejším, zostáva kardinálnym otáznikom.